Tam kde majú iní výhrady, Peking prichádza s dohodami a úvermi

Washington/Peking 15. decembra (TASR) - Ropa je vzácna a drahá ako ešte nikdy v minulosti. Čína a India smädno siahajú po každej jej kvapke. Ale ani hlad Spojených štátov, Európy a Japonska nie je ani zďaleka uspokojený. Do pozornosti niektorých štátov a medzinárodných ropných koncernov sa najmä v tomto desaťročí znovu dostáva kontinent, ktorý sa takmer štyri desaťročia pokladal za opustený a zabudnutý. Hovoríme o Afrike, ktorá má znovu čo ponúknuť. Aj ona má veľké ropné a ostatné nerastné bohatstvo.

Podľa najnovších odhadov sa nachádza pod africkou pôdou a v šelfových vodách okolo kontinentu najmenej 10 % svetových zásob suroviny.

Práve v súvislosti s novým pokladom Afriky vypukli aj nové preteky. Odštartovali ich čínski stratégovia. Peking išiel do krajín, z ktorých ostatní z nejakých principiálnych dôvodov odišli, príkladom je Sudán.

Čína si zabezpečuje už 8 % svojej celkovej potreby ropy z krajiny, v ktorej pretrváva krvavé prímerie.

Celkom pokojná nie je ani Nigéria. Čínsky koncern China National Petroleum si za 2 miliardy USD, v prepočte 45,332 miliardy SKK, zabezpečila 45 % podielu jedného z najvýdatnejších ropných polí krajiny. Hodnotu, ktorú nepoukáže priamo, Peking vyrovná inou formou. Asi 4 miliardy USD vynaloží na opravy a budovanie nigérijskej infraštruktúry. Za ne postaví cesty, železničné trate a elektrárne. Na juhu Nigérie by mala vzniknúť zóna voľného obchodu. Z nej chcú Číňania zásobovať západnú a centrálnu Afrika. Zriadenie a vybavenie zóny bude stáť okolo 7 miliárd USD.

Angola dostala od Číňanov úver viac ako 2 miliardy USD potom, ako Svetová banka a Medzinárodný menový fond odmietli schváliť úver 2,2 miliardy USD na obnovu jej infraštruktúry po 30-ročnej ničivej vojne. Medzinárodné finančné organizácie sa od Luandy odvrátili, lebo korupcia v mladom štáte rastie rovnakým tempo - a možno aj rýchlejšie - než jeho ekonomika.

Angola sa už stala 13. najväčším exportérom ropy na svete. Jej ekonomika dosahuje takmer 20-% ročný prírastok hrubého domáceho produktu.

Číňania však úver na obnovu dopravných tepien poskytli s dvoma podmienkami. Asi 70 % projektov budú realizovať čínske podniky a Angola splatí časť dlhu dodávkami ropy.

Avšak práve v Angole narazili Číňania na iného obra, ktorý si zaumienil získať africké ropné bohatstvo, Spojené štáty. Pred piatimi rokmi americké ministerstvo zahraničných vecí vyhlásilo, že strategickou úlohou je, aby krajina získala prístup k ropným zdrojom v západnej Afrike. USA totiž chcú dosiahnuť, aby sa znížila ich závislosť na ropných prameňoch Blízkeho východu. Vlani po prvýkrát doviezli Spojené štáty z Nigérie, Alžírska a Angoly viac ropy než z Perzského zálivu.

Avšak s postupujúcim časom aj Američania, nielen Francúzi a Briti, ťahajú v Afrike za kratší koniec. Poskytnutie úveru africkým krajinám a súčasne zabezpečenie väčšiny projektov prakticky na kľúč sa osvedčil Číňanom aj v Tanzánii, Gabune, Etiópii, Pobreží Slonoviny, Togu a Mali. Nemajú problém so zabezpečením dostatku pracovných síl. Prichádzajú s vlastnými robotníkmi, technikmi, inžiniermi, projektantmi. A keď sa projekt dokončí, dodávateľ zaškolí aj domáci obslužný personál. A toto všetko dostanú africké krajiny za zlomok ceny, ktorú by museli zaplatiť európskym alebo americkým dodávateľským firmám.

Pekingu však nejde v Afrike len o zabezpečenie základných surovín pre svoj priemysel.

Afrika je pre čínske podniky aj odbytovým územím. Ich výrobky sú lacné a preto zodpovedajú kúpnej sile väčšiny Afričanov.

V boji o Afriku sú na strane Číňanov základné strategické výhody. Krajina má devízové rezervy vyše 1,4 bilióna USD, prebytok čínskej zahranično-obchodnej bilancie bol vlani vyše 170 miliárd USD. Medziročný rast čínskej ekonomiky je už viac rokov najmenej 9-% a v poslednom období dokonca viac ako 10-%. Krajina má obrovský rezervoár pracovných síl. Ako veľká výhoda sa v čínskom prípade v boji o čierny kontinent ukazuje riadenie veľkých firiem "jedným dirigentom". Na rozdiel od sólových vystúpení amerických podnikov, čínske môžu konať synchrónne. O európskych konkurencii dvom hlavným súperom, Číňanom a Američanom, sa v Afrike v podnikateľskej sfére nedá prakticky hovoriť.

EÚ donedávna zápasila s formulovaním zásad spoločnej politiky voči africkým krajinám. Ale tam, kde nie sú vyjasnené politické prístupy, nemôže byť reč ani o koncepčnej blokovej hospodárskej politike. A kde chýba hospodárska politika neexistuje ani energetická politika.

Čínsko-africké vzťahy nie sú zaťažené nijakým dedičstvom minulosti, na rozdiel napríklad od Európy. Otázkou je či sa rozvoj vzťahov s Afrikou má riešiť veľkými ťažkopádnymi summitmi.

Individuálny nemoralizujúci a dynamický prístup Číny k africkým štátom je preto oveľa efektívnejší.

Informovali o tom nemecké denníky Financial Times Deutschland, Die Welt, rakúske denníky Der Standrad a Die Presse.