Ako v Markovciach rúcajú bariéry

Keď sa povie Róm, každý hneď vie, o čom je reč. Aspoň sme o tom presvedčení. Málokto si však dokáže pripustiť, že obraz nášho sveta môže vyzerať aj inak. Fakty o rómskych komunitách hovoria totiž o niečom inom: v osadách a mestských getách žije okolo 120-tisíc ľudí, ktorých možno pokladať za problémových. Zvyšok komunity, takmer 280-tisíc ľudí, je integrovaných do spoločnosti – teda, ak sme schopní pripustiť, že integrácia nerovná sa asimilácia. Sú tu, medzi nami. K tomu, aby sme ich celkom prijali, im chýba väčšinou kvalitnejšie vzdelanie. Rúcať bariéry strachu a predsudkov však musia obe strany. V Markovciach pri Michalovciach sa o to pokúšajú už dávno. Napomáha tomu aj pravoslávny kňaz Vladimír Spišák.

Dievčatá otca Vladimíra

Otec Vladimír Spišák privíta na svojej fare každého s úsmevom. Stále sa tu okolo neho tmolí mládež z dediny. Samé pekné dievčatá. Kdekto by mu mohol závidieť.

„Aj mi závidia,“ usmeje sa otec Vladimír. „Ale viete, fara je fara.“

Tá jeho v Markovciach pri Michalovciach je pravoslávna a slúži na nej už sedemnásť rokov.

„Sťahoval som sa sem v deň, keď sa mi narodil najmladší syn. Ako dieťa kňaza som bol síce na sťahovanie zvyknutý, ale pred príchodom do Markoviec som si hovoril, Bože, čo ma tam čaká. A vidíte, samé dobré veci,“ rozhodí rukami.

Dievčatá pri dverách sú trošku neisté. Asi by už boli najradšej v chráme alebo spievali či tancovali v klube. Nemajú rady, keď ich otec Vladimír veľmi vychvaľuje. Sú to jeho rómske dievčatá.

„V detstve som sa s Rómami nestretával. Keď sme žili v Košiciach, otec niekedy krstil rómske deti, a keď neprišli krstní rodičia, tak som občas zaskočil. Ale že budem raz s nimi žiť a pracovať, to by som si nebol pomyslel.“

V Markovciach sa však ako kňaz, ktorý je tu pre každého veriaceho – nielen pre Nerómov – rozhodol, že musí spoznať rómsku dušu.

„Žijeme v jednom spoločenstve a poslaním cirkvi je venovať sa všetkým národnostiam, správať sa k nim rovnako. A tak som ako duchovný pastier pocítil potrebu spoznať mentalitu Rómov, spôsob ich života. To, čo ma na nich najviac zaujalo, bola ich schopnosť preciťovať. Začal som medzi nich chodiť, navštevovať ich doma. Dnes, po tých spoločných rokoch, už môžem povedať, že im rozumiem. Občas sa dokonca prichytím, že rozmýšľam ako Róm,“ hovorí otec Vladimír.

Vníma čaro ich svojskej kultúry a videnia sveta, váži si ich pre schopnosť pokory, úctu a súdržnosť medzi príbuznými.

„Občas si myslím, že je to práve silné rodinné puto, ktoré im zväzuje ruky a nedovoľuje urobiť ďalší krok pre plnú integráciu do spoločnosti,“ hovorí. Napriek kladom, ktoré markovskí Rómovia majú, je tu totiž jeden veľký problém: nízka úroveň ich vzdelania.

„Niekedy chodili aspoň na učňovky, dnes už ani to. V prvom rade je to preto, že rodičia sa o deti boja a nedokážu pochopiť, že musia ísť do sveta, študovať a byť samostatné. V druhom rade je to všeobecná bieda, ktorá spôsobuje, že keď nie je ani na živobytie, dieťa zostáva doma. Rodičia povedia: načo bude chodiť do školy? Aj tak nebude mať robotu. Toto je tvrdý oriešok, ktorý ešte musíme spolu rozlúsknuť,“ hovorí otec Spišák.

Aj preto založil pred štyrmi rokmi spevácky súbor – aby rómskym deťom umožnil vidieť svet a otvoriť im oči.

„Začalo sa to celkom náhodne. Prišla jedna dievčina, druhá aj so sesternicami, a tak sme sa postupne rozrástli. Začal som sa učiť rómske piesne a nakoniec sme založili súbor Vienala. Ale aby mohol byť niekto jeho členom, dal som im jedinú podmienku: musia chodiť pravidelne do chrámu, pričom musím vidieť, že je to ich vlastné rozhodnutie,“ vysvetľuje.

Dnes má už mládež aj vlastný klub.

Čas na vzdelanie

„Keď sme začali cestovať po vystúpeniach v okolitých okresoch a neskôr aj do zahraničia, akoby sa dievčatám otvorili oči. Boli prekvapené zo života mimo. Trpezlivo sa učili správaniu sa v spoločnosti, vystupovaniu na verejnosti. Dnes sú to kultivované mladé ženy, za ktorými sa obzrie nejeden muž. A preto ich musím strážiť,“ usmeje sa otec Vladimír.

Ale aj rodičia si postupne uvedomujú, akou premenou prešli v súbore ich dcéry a synovia. Dnes sú tam totiž už aj chlapci.

„Ani jeden z ich rodičov nestretol toľko duchovných hodnostárov ako tieto deti. Spievali na mnohých významných podujatiach. Pre nich, ale aj pre ľudí v obci vôbec, sú to neraz celoživotné zážitky. Tiež vidia, ako dievčatá zmenili vystupovanie, štýl obliekania. Napriek tomu, že niektoré majú dvadsať i viac, sú stále slobodné. Pozerajú sa na život niekoľkými očami naraz – optikou ich komunity, očami mladej ženy, ktorá vníma pocit slobody, a súčasne veriacej ženy, ktorá má v sebe hlboké morálne zábrany. Teraz musíme urobiť ďalší rozhodujúci krok: presvedčiť ich, že na to, aby mohli byť súčasťou širšej spoločnosti, nielen dedinskej komunity, potrebujú vzdelanie. Po tom, čo som sa rozprával s niektorými rodičmi, verím, že ten čas prišiel.“

Zlomené bariéry

Prví Rómovia sa do okolia Markoviec prisťahovali niekedy v polovici 19. storočia. Písomná zmienka o tom síce neexistuje – alebo aspoň nie je známa, ale najstarší obyvatelia obce si to pamätajú ešte z rozprávania svojich starých rodičov.

„Majitelia panstva Gábor si objednali z Dolnej zeme robotníkov. Boli to vtedy cigáni a prišli sem páliť tehly. Neskôr sa tu jedna rodina aj usadila. Môj starký spomínal, že bývali na konci obce. Nikdy s nimi neboli problémy – okrem jednej bitky, pri ktorej zomrel človek. Obvinení boli Rómovia, aj si trest odsedeli v Leopoldove, ale bieli im vtedy vypálili domy. Keďže nemali kde bývať a nemali z čoho žiť, museli ich presťahovať, a tak vznikol asi päťsto metrov od dediny tábor,“ spomína dnes asi najstarší pamätník, sedemdesiatnik Michal Inkab.

Pamätá si toho už dosť a s Rómami v Markovciach má svoje skúsenosti. V dedine bol totiž dvadsať rokov predsedom miestneho národného výboru.

„Až do roku 1990, keď som odišiel do dôchodku, som riešil aj problémy Rómov. Všetkých som ich poznal po mene. Vtedy to bolo iné. Štvrťročne sme museli robiť výkazy, všetko okolo nich sa sledovalo. Ale u nás, v dedine, nikdy neboli problémy,“ hovorí Inkab.

Po vojne si vraj niektorí Rómovia kúpili domy priamo v obci. A neskôr, keďže všetci boli zamestnaní – či už na družstve alebo ako murári, remeselníci v okolitých fabrikách, prichádzali za ním ďalší so žiadosťou presťahovať sa do dediny.

„A tak sme ich sem postupne sťahovali. Vždy, keď sa niečo uvoľnilo, sme im predali pozemok. Samozrejme, chodili za mnou ľudia, že načo ich, cigánov, do dediny púšťam, a nech si tam v chatrčiach zostanú, ale ja som vždy povedal: sú ľudia ako my, načo sme všetci kresťania? A viete, čo hovoria dnes? Lepší Róm ako biely,“ usmeje sa Michal Inkab.

Nebolo to však jednoduché, lámať bariéry predsudkov a strachu z nepoznaného.

„Prišli za mnou páni z kraja, že treba škôlku a vziať aj deti vtedy cigánov. Tak sme rozšírili priestory – až na ministerstve sme si museli peniaze vydupať – ale deti chodili do škôlky. A nie do osobitných tried, ale boli všetci spolu. Spolu tu žijeme, vzduch dýchame, nech si odmalička na seba zvykajú, hovoril som. A tak sa skamarátili. A kamarátstva trvajú dodnes, u nás sa na farbu kože nehľadí. Alebo si dobrý človek, alebo nie si,“ hovorí Michal Inkab. „Pozrite sa, v okolitých obciach. Nie všade to tak urobili a teraz majú s nimi problémy. My nemáme, lebo sme ich prijali už dávno.“

Možno si ani neuvedomuje, koľko toho urobil pre integráciu tunajších Rómov. Veď všetko bolo predsa také jednoduché, tvrdí. „Ak hľadíš na každého, ako na človeka, nemôžeš predsa robiť rozdiely.“