Nič lepšie, ako je rodina, nikto nikdy nevymyslel

Bratislava 9. mája (TASR) - Niekedy sa zamilujeme na prvý pohľad, niekedy prichádza láska postupne. Existuje láska na celý život, no občas trvá láska príliš krátko... O tom, kedy láska prichádza, ako si ju udržať a prečo ju niekedy stratíme, sa TASR rozprávala som sociologičkou a rodinnou poradkyňou z Inštitútu Virginie Satirovej Oľgou Nemcovou.

-Dá sa rozlíšiť zamilovanosť a seriózna láska?-

Niekedy, najmä keď sme sami zamilovaní, sa to rozlišuje ťažko, ale dá sa to rozlíšiť. Vo fáze zamilovanosti, cez ktorú prechádza takmer každý vzťah, milovaného človeka ešte stále nevidíme reálne. Sme skôr v etape, že si partnera idealizujeme, vidíme v ňom to, čo chceme vidieť a jeho obraz, ktorý sme si o ňom vytvorili, sa ešte celkom nekryje s jeho reálnym obrazom. Obdobie zamilovanosti môže trvať rozlične dlhý čas, dokonca aj mesiace. Pokiaľ ľudia nie sú dostatočne často spolu vo vzájomnom kontakte, nezískavajú o sebe dostatočné množstvo informácií. Vtedy sa táto fáza môže predĺžiť.

-Všeobecne je známe, že zamilovaní "nosia ružové okuliare" a väčšinou si myslia, že ide o partnera na celý život. Ak naozaj chceme, aby to bolo na celý život, čo by sme si mali na jeho osobnosti všímať?–

Skladanie "ružových" okuliarov prichádza postupne a nemusí to byť žiadny bolestivý proces. Stávajú sa už aj také veci, že si nerozumieme, že máme rozdielne názory, vyskytnú sa aj konflikty, už pozorujeme na partnerovi aj niečo, čo nám nevyhovuje... Napriek tomu, že sa tieto skutočnosti objavujú, ak dokážeme nachádzať stále viac spoločného a viac vecí, ktoré nám vyhovujú, môže vzťah zamilovanosti prerásť v lásku. Ak má zamilovanosť prerásť v lásku, stále musí byť vo vzťahu "spodný prúd", vzájomný ťah, sympatia. Zahŕňame sem aj také drobnosti ako to, že je mi sympatická jeho vôňa, pach a že jeho dotyky sú nám príjemné. Láska funguje aj na takejto úrovni.

-Niekto stretne životnú lásku na celý život na prvýkrát, iní zasa musia pri hľadaní vhodného partnera vystriedať viacero vzťahov. Prečo?–

Obe tieto formy majú aj svoje riziká, aj svoje kúzlo. Okrem rizika a kúzla je tu možno ešte tretia vec, osud, ktorý tých pravých ľudí k sebe pritiahne v pravom momente a tí ľudia sú pripravení. Pretože na lásku potrebujeme byť naozaj pripravení. Láska ani zamilovanie nie sú samozrejmosťou a vôbec nie sú jednoduché. Ak ideme do vzťahu v nerovnováhe a s mnohými osobnými problémami, veľakrát v druhom človeku hľadáme niečo, čo sami nemáme. A toto do vzťahov naozaj nepatrí. Aj preto mnohé z nich skončia vo fáze zamilovanosti.

-Vyvrcholením fázy zamilovanosti a spoločného chodenia by mala byť svadba v bielom. Čo by si mali uvedomiť obaja partneri, ktorí do takéhoto zväzku vstupujú?–

Nesmierne dôležité je presvedčenie, že je to partner na celý život. Veľakrát to ľudia pri sobášnom sľube povedia, ale vnútorne to tak necítia. Toto hlboké presvedčenie pre vzťah veľa do budúcnosti predpovedá. Vo vzťahu vždy prídu ťažké chvíle a pokiaľ toto presvedčenie chýba, ľudia sa vracajú z kratšej cesty a rozchádzajú sa. Najbližšie urobia rovnaké rozhodnutie, ale pokiaľ im stále toto presvedčenie chýba, devalvujú každý nový vzťah. Vnútorné rozhodnutie: toto je muž alebo žena, s ktorou chcem prežiť svoj život, je dôležité.

-Dnes žije veľa ľudí vo voľných partnerských zväzkoch. Je to správne?–

Často počujeme alebo čítame, že na to, aby sme boli spolu, nepotrebujeme papier. Možno ho naozaj nepotrebujeme, ale je dôležitý na to, aby nám práve vo chvíľach, ktoré budú ťažké, pomohol. Napodiv dokáže pomôcť pokiaľ vstupujeme do manželstva so spomínaným presvedčením. Z mojich skúseností sa veľa ľudí obáva práve hlbokého záväzku a navonok žijú v presvedčení, že si rozumejú a zrazu sa vzťah po dlhých siedmich alebo desiatich rokoch rozpadne. Títo ľudia nežili v hlbokom presvedčení a viere vo vzťah a nemali ani "papierovú" podporu, ktorá by im ešte možno pomohla hľadať ďalšiu pomoc v tom, aby dokázali prekonať partnerskú krízu. Manželstvo považujem za najlepší spôsob, ktorý vyhovuje ľuďom na to, aby mohli vytvoriť rodinu.

-Čo je dnes pre partnerské zväzky charakteristické?–

Dnes sa ľudia menej sobášia, neskôr sa sobášia a rozpady manželstiev sú približne na rovnakej úrovni ako v minulosti a nemenia sa ani dôvody ich rozpadu.

-Dajú sa konkretizovať dôvody, prečo ľudia menej vstupujú do oficiálneho partnerského zväzku?-

Je starou známou pravdou, že rodina je základnou stavebnou jednotkou spoločnosti. Za posledných 20 rokov sme prešli veľkou zmenou a to má samozrejme dopad na človeka, na rodinu, na manželstvo, nielen na partnerské vzťahy, ale na všetky medziľudské vzťahy. Nedá sa hovoriť o kríze rodiny, ale o tom, že rodina v súčasnosti prežíva zložitejšie obdobie, pretože je aj o hodnotách, ktoré sa v posledných dvoch desaťročiach zmenili. Ľudia sú viac zneistení, v ich životoch je oveľa viac obáv o seba, o partnerský vzťah, o prácu, o budúcnosť detí. Veľa mladých ľudí dnes viac ako inokedy uvažuje nad tým, čo to pre dieťa bude znamenať, ak ho privedú na svet, ktorý je ťažký už pre nich. Potreba reprodukovať, stať sa rodičmi je však našťastie v nás tak silne zakotvená, že podľa mňa rodina nikdy nezanikne. Nikto nič lepšie ako rodinu nevymyslel.

-Čo riskujú ľudia, ktorí sa rozhodnú žiť vo voľnom partnerstve?–

Z pohľadu staršej generácie nejde o nemravný zväzok, ale keď to vyzerá, že to môže byť dobré, tak prečo to nepotvrdiť manželstvom... V tomto prípade ideme vlastne o stupienok vyššie v budovaní vzťahu. Ide o akt hlbokého záväzku a o prihlásenie sa pred celým svetom k myšlienke, že som človek, ktorý má odvahu urobiť rozhodnutie na celý život. Na druhej strane dokazujem partnerovi lásku, záväzok. Do manželstva ľudia vstupujú sami za seba a vytvárajú spoločné telo a to je vzťah. Papier, záväzok, ktorý robia, je vlastne prihlásenie sa k tomu telu, ktoré vytvárajú. Ak to neurobia, je to akoby telo - vzťah, nebolo až také dôležité. Akoby tvrdili: "Budeme spolu, kým nám to vyhovuje a pôjde to." Ale nemusí tam byť perspektíva.

-Ako je to s deťmi v takýchto vzťahoch?-

Pre deti je to veľmi zložitá situácia, ktorú ako dospelí často podceňujeme. V škôlke a škole zisťujú, že majú rôzne mená, môžu sa stať predmetom záujmu, prípadne výsmechu spolužiakov. Deti chcú byť ako ich rovesníci, nechcú vytŕčať z radu. Z psychologického hľadiska je aj pre dieťa veľkým prínosom, keď sa rodičia verejne prihlásia k tomu, že sú dvojicou, ktorá je tu preňho. Podporuje to dieťa, podporuje to všetkých, podporuje to vzťah a rodinu. Osobne sa veľmi prihováram za to, aby ľudia dokázali tieto rozhodnutia robiť a keď majú obavy, aby sa o nich rozprávali, prípadne vyhľadali pomoc odborníka. Obyčajne je to signál, že sami, vo svojom vnútri, musia nejaké veci spracovať, aby sa mohli rozhodnúť a pustiť obavy z hlavy.

-Dá sa láska rozfázovať?–

Dá sa hovoriť o nejakých fázach, aj keď z hľadiska času môžu byť u jednotlivých dvojíc dosť rozdielne a dokonca aj z hľadiska dĺžky trvania vzťahu má láska rôzne fázy a podoby. Dokonca môže prísť aj k tomu, že vo vyššom veku sa partneri do seba nanovo zamilujú. Vtedy odchádzajú starosti o deti, trávia spolu voľný čas, nanovo budujú vzťah, nanovo sa poznávajú. Tento proces môže byť veľmi podobný prvej zamilovanosti na začiatku vzťahu. Rovnako sa ale môže stať, že sa po odchode detí nemusia spojiť a prichádza kríza. Podľa toho, ako sa o vzťah staráme a ako sa staráme o seba, podľa toho vyzerá aj naša láska. Podoba lásky rodičov má v rôznych štádiách života detí rôzne špecifiká. Ale jedno by malo zostať jasné a isté, že títo ľudia chcú byť spolu, že sú si vzájomne sympatickí, že dokážu byť priateľmi a že v láske, ktorú si spolu dáva