Banková svätožiara

Aktuálne sme svedkami výraznej obrody na finančných trhoch, kde hlavne akciové tituly si pripisujú každým dňom silné pozitívne prírastky (SP zatvoril počas včerajška nad magickou tisíc bodovou úrovňou). Počas výsledkov korporátneho kalendára za 2Q by mal nezainteresovaný pozorovateľ dojem, že kríza vôbec neexistuje, alebo dokonca už pominula. Akciové indexy niektorých emerging markets dokonca vymazali straty a dosiahli úroveň spred kolapsu Lehman Brothers (september 2008).

Ako to teda je, máme to najhoršie za nami, alebo sa máme pripraviť na ďalší prepad globálnej ekonomiky. Výhľady viacerých analytikov sa líšia, niektorí očakávajú obnovu ekonomiky v tvare písmena „V“, čo by aktuálne naznačovalo už iba pozitívny odraz ekonomiky. Druhý tábor založený na obnove v tvare písmena „U“ očakáva, že globálna ekonomika by mohla ešte mierene oscilovať pri svojom dne a postupne pridávať pozitívne prírastky. Tretí tábor očakáva obnovu globálnej ekonomiky v písmene „W“, a je pripravený na druhú vlnu kontrakcie po miernej stabilizácii. Pravdu ukáže až budúcnosť, aktuálne však pozorujeme výraznú obnovu viacerých trhov, založenú na silných ekonomických indikátoroch. A tu je najväčší problém aktuálneho rastu, sú tieto dáta posledných mesiacov založené na zdravom ekonomickom základe, alebo sa tu vytvára potenciál pre vznik ďalšej bubliny.

Rast akciových trhov bol doteraz projektovaný na silných spotrebiteľských dátach (spotrebiteľské výdaje), investíciách, inflácii (cenová hladiny svojim rastom tlačí podnikové cash-flow nahor), technologických inováciách, resp. korporátnych fúziách a akvizíciách (slúžia na minimalizáciu nákladov podnikania). Aktuálne nič zo spomenutých faktorov trhy neženie nahor, na čom je teda postavený „magický rast“ finančných trhov. Naozaj podniky dokázali v priebehu necelého roka reformovať svoje  podnikanie a zefektívniť výrobu pri minimálnych nákladoch. Áno s poklesom príjmov počas finančnej krízy podniky výrazne znížili personálne náklady, inak by v USA neprišlo od januára 2008 o prácu viac ako 6 mil. pracovníkov, v Eurozóne viac ako 3,5 mil.(za posledný rok), v EU viac ako 5 mil., v OECD viac ako 30 mil. a celkovo sa odhaduje strata pracovných miest na viac ako 200 mil.

Pravda je však krutá, aktuálny finančný boom nie je postavený na žiadnych zdravých základoch, ale na „bezhlavom“ nalievaní finančných prostriedkov centrálnymi bankami a fiškálnymi stimulmi jednotlivých vlád. Práve centrálne banky svojou agresívnou menovou politikou v podobe kvantitatívneho uvoľňovania menovej politiky (FED, BoE, BoJ, SNB) a kreditného uvoľňovania menovej politiky (ECB) znehodnotili finančný kapitál a aktíva. Peniaze sú dnes takmer bezcenné, každá centrálna banka si ich vytlačí koľko potrebuje aby dokázala zaplátať vzniknuté diery na svoje finančnej „plachetnici“  (príklad FEDu ani netreba rozpitvávať, ktorý dokázal v priebehu krízy takmer strojnásobiť svoju bilančnú sumu nad 2 bil. USD a o mimobilačných položkách radšej nikto ani nechce vedieť).

Čo urobí trh a hlavne komerčné banky, ak im centrálne banky naliali enormné množstvo likvidity na medzibankový trh? Požičia ich konečným spotrebiteľom (obyvateľstvo a firmy) cez úverové linky aby oni podporili zdravý ekonomický rast cez súkromnú spotrebu a investície? Zabudnite... Banky si našli opätovne vlastný spôsob ako si riadiť finančnú likviditu a biznis, prečo nie ak centrálne banky a vlády garantujú ich beztrestnosť a existenciu. Ako inak nazvať proces reštrukturalizácie v US bankovom sektore s reklamným sloganom „too big to fail“, čo znamená vládnu garanciu veľkým bankám. Je pravdou, že v USA od začiatku roka skrachovalo 69 bánk, väčšinou išlo o malé finančné spoločnosti s lokálnym pôsobením a minimálnou bilančnou sumou. Očakávať aktuálne kolaps o rozmeroch Washington Mutual (najväčšia svetová sporiteľňa), je už nereálne. Tak čo robia banky s nahromadeným kapitálom od centrálnych bánk, ak sa im už nechce zarábať za „štátne“ (požičiavajú si takmer zadarmo a centrálne banky im to ešte úročia slušnými sadzbami.... v prípade, že komerčná banka nevie už z núdze čo urobiť s prebytočnou likviditou).

 Jednoducho pri poklese rizikovej averzie na trhoch, pod tlakom silných a pozitívnych ekonomických výsledkov, hľadajú rizikovejšie a výnosnejšia aktíva. Predsa riziko výrazne pokleslo, tak prečo zarábať 1 až 2% bezrizikovo, keď môžu „bezrizikovo“ zarábať niekoľkonásobne viac (Morálny hazard, veď ak im to nevyjde dobrá vláda ich zachráni, keďže tu máme fenomém Too big to fail). Ťažko aktuálne porovnáva rizikovosť americkej firmy (jej akcie a úvery), vládne dlhopisy krajín emerging markets, alebo úvery v čínskej ekonomike. Výnosnosť aktív štátom garantovaných emerging markets (rýchlo sa rozvíjajúcich ekonomík) dosahuje niekde úroveň v rozpätí 6-10% na ročnej báze, ak ide o vládne garancie je to takmer bezrizikové. Preto sa netreba čudovať, že emerging marktes dokázali v priebehu niekoľkých mesiacov vymazať všetky svoje straty. Investori veľmi dobre vedia, že tieto ekonomiky žijú z cudzieho kapitálu, ktorý potrebujú na svoj ekonomický rast a aktuálne sú ochotné si zaňho poriadne i priplatiť (pri narastajúcom schodku verejných deficitov nemajú inú možnosť, je to príklad i Slovenska).

Banková svätožiara aktuálne praje bankovým operáciám do štátmi garantovaných aktív, ak náhodou riziková averzia stúpne (negatívne výsledky ekonomických indikátorov), nevadí doma nám to centrálna banka celkom slušne zúročí cez depozity. Najväčší hriešnici v podobe finančných bankových inštitúcii (majú na rukách osudy takmer štvrť miliardy stratených pracovných miest) si vychutnávajú výslnie beztrestne (napr.: známa úzka prepojenosť Goldman Sachs na US vládu,kde niekoľko ministrov a iných vedúcich ľudí v administratíve pochádza práve z prostredia tejto banky). Stále platí všetci sme si „rovní a rovnejší“... bohužiaľ na vrchole stoja silné finančné skupiny, ktoré si každú situáciu prispôsobia vo svoj prospech, a je úplne jedno či je kríza alebo blahobyt (hlavne, že bankové vrecká sú plné).

Vládne deficity pod tlakom prehlbujúcej sa recesie naberajú gigantické rozmery a vládne dlhy stúpajú s cieľom k možnej úrovni 100% HDP. Základné piliere zdravej ekonomiky sa rúcajú, príklad Paktu stability v Eurozóne. Prísne fiškálne pravidlá (deficit 3% HDP) sa stáva zdrapom papiera,  o ktorý si utrie „ústa“ každá nová členská krajina Eurozóny. Načo nám je EURo (povedia si mnohé krajiny po kríze), ktoré pod tlakom kolapsu USD smeruje k stále vyšším a vyšším métam (stráca sa tak konkurencieschopnosť produktov krajín Eurozóny), a k tomu stratilo podporu prísnych fiškálnych pravidiel (práve zdravý finančný systém bol leskom spoločnej Eurozóny).

Ešte v októbri 2008 (prehĺbenie krízy po kolapsu Lehman Brothers) sa krajiny ako Dánsko, Švédsko, Poľsko, Maďarsko predbiehali vo vyjadreniach o prijatí EURa. O to bolestivejšie je pre EURo aktuálne „ticho po búrke“, ktoré vystihol víceguvernér Českej národnej banky Hampl „načo nám je EURo, ak si dokážeme riadiť menovú politiku lepšie bez neho“. EURo dokázalo svoju silu v ťažkých časoch, kedy dokázalo chrániť Eurozónu a jej finančný systém pre turbulenciami, s príchodom stabilizácie sa stáva silné EURo však výraznou prekážkou obnovy ekonomiky (Eurozóna má jednoznačne najhoršie projekcie rastu pre rok 2009/ 2010 zo všetkých vyspelých krajín  a náhoda to nebude, pričom sa jej realitná kríza na rozdiel od USA a UK dotkla iba okrajovo).

Vráťme sa však k prehlbujúcim deficitom a rastúcim vládnym dlhom, ktoré je nutné financovať. Kto iný ako spásonosný bankový sektor im pomôže, na jednej starne dostanú kapitál zadarmo od centrálnej banky a na druhej strane ho výrazne zhodnotia od jednotlivých vlád (ideálne sú