Vládne deficity a behaviorálna psychológia

Vo februárovom vydaní „Popular Delusions“ Dylan Grice zo Societe General opäť prináša skvelý komentár k súčasnému chovaniu politikov a života na dlh. Dovoľte mi priniesť vám jeho skrátenú verziu.

Politici sú iba ľudia

Behaviorálna psychológia platí rovnako pre centrálnych bankárov, regulátorov a politikov, tak ako platí pre investorov. Pri sľubovaní fiškálnych škrtov ministri financií preukazujú behaviorálny fenomén „prehnanej dôvery vo svoju budúcu kontrolu“.

Prečo by mala behaviorálna psychológia platiť iba pre investorov? Existuje dobre definovaná disciplína behaviorálnych financií,  avšak kde je behaviorálna politika alebo behaviorálne centrálne bankovníctvo? Pamätáte si vyjadrenia FEDu spred roka 2000? Tie, ktoré sa týkali technológiou hnaného ekonomického rastu? Nebol to rovnaký stádový efekt ako nafukovanie bubliny na NASDAQu?

Pri tom, ako sa nafukovala bublina domov, Bernanke usúdil, že riziko kolapsu sektora realít bolo nízke, pretože sa nikdy neudialo v minulosti. Nebolo to len prispôsobenie svojej analýzy tak, aby sa vyhol nepríjemným záverom? Ak neočakávame, že niečo uvidíme, tak o to menej pravdepodobne to uvidíme. Podobná logika bola použitá aj pri odštartovaní problému sekundárnych hypoték, kedy Bernanke usúdil, že neexistuje riziko nákazy do zvyšku ekonomiky. No, nebolo to preto, že nákaza ešte nezasiahla zvyšok ekonomiky? Nie je to učebnicový príklad „predsudku súčasnosti“, kedy je sila aktuálneho stavu nadhodnotená?

Pravdepodobne to tak bolo a to demonštruje, že centrálni bankári sú rovnako náchylní na systematickú hlúposť ako zvyšok z nás. Skutočne, iba minulý rok štúdium Bernankeho „najlepších a najbystrejších“ usúdila, že „monetárna politika nebola primárnym dôvodom bubliny nehnuteľností“. Nemienim predstierať, že som expertom na behaviorálny psychológiu, avšak nie je toto dobre dokumentovaným príkladom „predsudku prisúdenia“, kedy si ľudia pripisujú pozitívne výsledky činností a negatívne výsledky ostatným? Jednoducho všetci sme omylní a chyby politiky sú nevyhnutné. Domnievam sa, že jednu takú vidíme práve teraz.

Ako sa klameme

Urobiť niečo, čo vieme, že by sme nemali je jednoduchšie, pokiaľ sa presvedčíme, že toto je posledný krát, čo si to doprajeme. Presvedčíme sa tak, že budeme silnejší v budúcnosti a dnes sa ešte môžeme rozmaznať. Či sa jedná o fajčenie, príliš veľa jedenia alebo návšteva baru miesto posilňovne, oklameme sa tým, že v budúcnosti podstúpime túto ťažšiu cestu.

Pred nedávnom sa ekonómovia pozreli na tento problém cez dáta návštevnosti posilňovní. Zistili, že v klube, kde bol nečlenský poplatok $10 za návštevu, ľudia preferovali platiť $70 za mesačný nelimitovaný prístup. A keďže priemerný návštevník cvičil iba 4,3-krát mesačne, skončil s platbou $17 za návštevu. Autori usúdili, že sa jedná o jednoznačný dôkaz „prehnanej dôvery vo svoju budúcu kontrolu“.

Investori rozumejú tomuto problému veľmi dobre: ak sa akcia obchoduje na úrovni $10 a povieme si, že nakúpime na úrovni $8, koľko z nás skutočne nakúpi, keď sa akcia dostane na $8? Niektorí z nás áno, avšak väčšina nie. Väčšina z nás sa presvedčí, že cena ide stále nižšie a povie si, že nakúpime na úrovni $7, z čoho sa stane $6... a keď sa cena opäť dostane na hodnotu $8, tak čakáme na korekciu. Príčinou tohto chybného rozhodovania je fundamentálne podcenenie disciplíny a odvahy, ktorú budeme potrebovať v budúcnosti.

Minulý týždeň (február 2010) sa politici na zasadnutí G7 vydali na cestu ďalších stimulov: „pozícia viacerých krajín je súčasná podpora svojich ekonomík a zníženie deficitu keď sa ekonomika zotaví“, povedal britský minister financií Darling. To ma priviedlo k myšlienke, koľko musia vlády škrtať, aby dokázali stabilizovať svoj existujúci dlh k HDP. A hoci sa považujem za dosť šťastného na to, že som zabudol väčšinu ekonómie, čo som sa naučil na univerzite, lekcia udržateľnosti dlhu mi ostala v hlave.

Úroky a inflácia

Existuje mnoho teorémov ohľadom dynamiky udržateľnosti vládneho dlhu, avšak základnou myšlienkou je, že pokiaľ som ministrom financií a rozmýšľam nad tým, koľko peňazí by som si mal požičať, tak chcem aby môj rast HDP (a preto môj rast príjmov) zaplatil kupóny alebo úroky mojich dlhov. Ak sa rast HDP rovná úrokovej sadzbe, potom príliv daní dokáže zaplatiť moje kupónové platby (štátnych dlhopisov). Nepotrebujem si požičiavať viac a môj pomer dlhu ostane stabilný. Avšak ak je úroková sadzba vyššia ako rast HDP, potom daňové príjmy nepokryjú moje úroky a budem tak musieť financovať svoj nový dlh novými emisiami dlhopisov, čím pomer dlhu k HDP vzrastie. Jediným spôsobom ako zabrániť rastu dlhu je dosahovať rozpočtový prebytok.

V jednoduchosti povedané: udržiavanie stabilného pomeru dlhu k HDP si vyžaduje, aby vláda dosahovala bilanciu (prebytok/deficit) vo veľkosti rozdielu medzi úrokovými sadzbami a rastom HDP. Nasledujúci graf ukazuje krajiny podľa uvedeného kritéria. V tomto prípade však berieme do úvahy iba oficiálne vládne dlhy, ktoré sú oveľa nižšie ako nefundované vládne záväzky.

Krajiny na pravo sú tie šťastné, ktoré platia úrokovú sadzbu nižšiu ako je ich ekonomický rast. Za predpokladu, že tieto sadzby ostanú nízke, potom sa môžu zadlžovať až do uvedenej výšky bez toho, aby narastal ich pomer dlhu k HDP. Do tejto kategórie patria  USA, UK a Švajčiarsko. Avšak nie Ja