Najlepšie je zostať u mamy

Nič to. Zarábam slušne, dvadsaťtri čistého. Čosi mám nasporené. A z bankových prospektov sa na mňa usmieva mladá rodinka pred peknou vilkou. Hypotekárny úver! Ako slušnému daňovníkovi mi potrebných 900-tisíc určite požičajú. Áno, lenže... nevlastním vyžadovanú nehnuteľnosť na založenie. Tú moju budúcu ako nedokončenú odmietajú uznať.

Nič to. Mama pomôže. Na jej byt, v ktorom som vyrastal, však banka pýta list vlastníctva. Áno, mama ho má, treba však aktuálny. Ani tri roky po úmrtí otca, rok a pol po skončení dedičského konania, neboli na katastri schopní urobiť výmaz jeho mena.

Nič to. Len trošku aktivity, koňačik, bonboniérku a je to v suchu. Opäť idem do banky, oznamujú mi, že k mame pošlú odhadcu. Dvojizbový, tehlový, tretie poschodie, výťah, plastové okná, nová kuchynská linka... je to tak za 700-tisíc, povie znalec po prehliadke cenu síce vyššiu, ako sme zaplatili pri prevode pôvodne obecného rodičovského bytu do vlastníctva, zďaleka však nie trhovú. Banka je ochotná dať iba 60 percent z odhadnutej sumy. Zvláštne, ak by som hypotéku nesplácal, byt si vezmú celý. Ako záloha na 900 "litrov" však nestačí...

Nič to. Vypomôže sestra s manželom, založíme aj ich byt. Tortúra sa opakuje, napokon je všetko v poriadku. Lenže nie na konci. Oba byty sú zaťažené vecným bremenom. Mestská časť ich predala lacnejšie - s podmienkou, že najmenej desať rokov nezmenia majiteľa. Mama ani sestra sa nemienia sťahovať, no banka je podozrievavá.

Nič to. Doplatíme mestskej časti, veď dokopy ide o smiešnych desaťti...

Celý článok si môžete prečítať tu.