Ekonomicky mohla ČSFR fungovať ďalej, politicky však nie

Bratislava 11. novembra (TASR) - Aj keď z čisto ekonomického hľadiska mohlo Československo fungovať ďalej, rozdielne pohľady politikov na hospodársky vývoj a potrebné opatrenia v obidvoch krajinách nedávali priestor na pokračovanie spoločného štátu. Používanie spoločnej meny aj po rozdelení ČSFR bolo skôr želaním politikov a prirodzený vývoj viedol k tomu, že toto usporiadanie vydržalo len niekoľko týždňov. V rozhovore pre TASR takto na obdobie pred 20 rokmi spomína predseda predstavenstva Českej sporiteľne Pavel Kysilka, ktorý v minulosti ako člen bankovej rady Štátnej banky československej a neskôr viceguvernér Českej národnej banky riadil proces menovej odluky ČR a SR.

Rozhovor je súčasťou cyklu Osobnosti: tváre, myšlienky, ktorý sa počas októbra a novembra tohto roka prioritne venuje téme 20. výročia rozpadu federácie.

-V súčasnosti sú si už česká a slovenská ekonomika svojou úrovňou dosť podobné. V minulosti sa však Slovensko vnímalo ako hospodársky zaostalejšia časť spoločného štátu. Aké boli rozdiely v ekonomickej úrovni ČR a SR krátko pred rozpadom Československa?-

V tom čase sa ekonomika postupne začala spamätávať z transformácie a po predchádzajúcom poklese sa začala vracať k ekonomickému rastu. Po veľkom úvodnom náraste cien ako dôsledku devalvácie československej koruny na prelome rokov 1990 a 1991 sa opäť darilo krotiť infláciu. To platilo pre Československo ako celok, ale situácia bola veľmi rozdielna v Česku a na Slovensku. Slovensko omnoho viac trpelo z dnešného pohľadu neuváženým uzavretím množstva podnikov ťažkého a zbrojárskeho priemyslu. Namiesto toho, aby boli reštrukturalizované, prešli útlmom a následnou likvidáciou. Na Slovensku bol teda pokles hospodárskej aktivity a nárast nezamestnanosti oveľa dramatickejší. Taká bola východisková situácia v roku 1992.

-Aké problémy to spôsobovalo pri tvorbe hospodárskej politiky na federálnej úrovni?-

Táto rozdielna ekonomická situácia viedla aj k rozdielnej podpore transformácie a ekonomickej politiky zo strany verejnosti. Slovensko doplatilo výrazne a neoprávnené viac na inak nevyhnutnú transformáciu, preto podpora pre tento proces a hospodársku politiku bola na Slovensku menšia. Slovenskí politici sa snažili zmierniť dopad ekonomickej transformácie na verejnosť, domácnosti a firmy snahou o mäkšiu rozpočtovú a menovú politiku. Politici na českej strane ale takúto potrebu necítili, takže to viedlo nielen k polarizácii v podpore transformácie, ale aj k polarizácii na politickej scéne. Zatiaľ čo česká strana nevidela problém pokračovať vysokým tempom v ekonomickej transformácii a vo veľmi obozretnej fiškálnej a menovej politike, na Slovensku bola snaha iná. Takže už v roku 1992 bolo počuť, ako kvôli rozdielnym ekonomickým záujmom a pohľadom začína republika "praskať vo švíkoch".

-A táto situácia viedla k tomu, že rozdelenie ČSFR bolo nevyhnutné, alebo ešte stále existovala možnosť dohodnúť sa a tolerovať rozdielnu hospodársku politiku v jednotlivých štátoch?-

Keď sa na to pozerám čisto ako ekonóm, a pozeral som sa na to tak aj vtedy, keď som sa zúčastňoval štátoprávnych rokovaní, táto šanca tu bola. Aj pri spätnom pohľade musím povedať, že to bolo reálne, z ekonomického hľadiska mohlo Československo pokračovať ďalej. S tým, že tá rozdielna situácia by sa musela riešiť značnými rozpočtovými transfermi. Ale na to rozpočet je, aby presúval peniaze tam, kde sú postihnuté regióny alebo odvetvia. Nevadilo by ani mať jednu menu, pretože si viem predstaviť, že by sa prostredníctvom rozpočtových transferov a ďalších aktívnych hospodárskych politík situácia na Slovensku mohla konsolidovať. Problém bol ale v tom, že v politickej rovine boli tie pohľady tak rozdielne, že už vtedy som si nevedel predstaviť, že by mohlo dôjsť k nejakému zblíženiu a nájdeniu spoločnej reči. Už v tej dobe, v roku 1992 som nevidel šancu, aby za danej politickej konštelácie spoločná republika prežila.

- Zo spätného pohľadu to vyzerá tak, že rozdelenie ČSFR bolo celkom pokojné. V tom čase bola ale situácia pravdepodobne trochu turbulentnejšia...-

S rozdelením ČSFR boli spojené rôzne pesimistické očakávania, pretože v tom čase celý svet a rovnako aj my sme v priamom prenose pozorovali, akým dramatickým spôsobom dochádzalo napríklad k rozpadu bývalého Sovietskeho zväzu alebo Juhoslávie. My sme si samozrejme verili, že u nás to bude úplne iné, ale predsa len to neprospievalo celkovej atmosfére v spoločnosti a tie riziká sme vnímali. Rozpad politický, menový aj ekonomický bol však urobený profesionálne a veľmi pokojne a zo spätného pohľadu dnes môžeme povedať, že prospel obom stranám. Naše vzťahy v spoločenskej aj politickej rovine sú dnes najlepšie v histórii. To ale vtedy samozrejme nikto nemohol vedieť, takže v tom čase panovala obrovská nervozita.

-Keď sa prierezovo pozriete na uplynulých 20 rokov, kam sa Česko a Slovensko za ten čas hospodársky posunuli?-

Pre nás v ČR boli 90. roky trochu sklamaním, pretože jeden z dôvodov na rozpad Československa pre českú politickú reprezentáciu bol, aby mohla ČR pokračovať v nezmenenom tempe reforiem. Ale pritom už v roku 1994, čisto z vnútropolitických dôvodov, došlo k výraznému zabrzdeniu reforiem a transformácie. V roku 1995 stratila ČR svoju transformačnú dynamiku úplne, reformy skončili. V rokoch 1996 a 1997 sa ČR prepadla do stagnácie a poklesu ekonomiky a prežili sme malú menovú krízu. Prešli sme aj fázou politickej nestability a situácia sa začala vylepšovať až po roku 2000, kedy došlo k privatizácii bankového sektora, naštartoval sa ekonomický rast a po štvorročnej prestávke sme znovu začali dobiehať vyspelé západoeurópske krajiny.

Slovensko si z môjho pohľadu v 90. rokoch prešlo obdobím, kedy si hľadalo správnu medzinárodno-politickú, ale aj vnútropolitickú a ekonomickú polohu, ktorú si potom veľmi úspešne našlo. Následne prešlo fázou, ktorú sme Slovensku priali, ale aj závideli. Politická reprezentácia vtedy prikročila k mnohým veľmi odvážnym a dobre šitým ekonomickým reformám, ktoré priviedli Slovensko k vynikajúcim výsledkom, otvorili Slovensku cestu do sveta a nakoniec až do európskej menovej únie. To bola veľmi úspešná etapa, ktorá do značnej miery pokračuje dodnes. Tie zdravé základy, ktoré vtedy vznikli, sú dosť pevné. Ukázalo sa to aj po rokoch 2008, 2009, kedy došlo ku globálnej finančnej, následne ekonomickej a dlhovej kríze. Slovensko je stále rastúcou ekonomikou, na rozdiel od ČR, ktorá bola skôr z vnútorných dôvodov viac postihnutá situáciou v Európe. Tej sú ale vystavené česká aj slovenská ekonomika rovnako, sú to teda skôr vnútorné faktory v ČR, ktoré nám dnes neumožňujú zažívať taký ekonomický úspech, ako zažíva napríklad Slovensko.

-Boli by podľa Vás obidve republiky v inej situácii, keby naďalej pokračovali v spoločnom štáte?-

Je to dosť hypotetická otázka. Myslím si, že politická scéna by vyzerala inak, ale na druhej strane, aj keby obidve časti zostali súčasťou väčšieho celku, ekonomicky by sa tá situácia až tak veľmi nelíšila od tej dnešnej. Samozrejme s otáznikom, či by Československo malo dosť sily a odvahy pristúpiť k takým ekonomickým reformám alebo k euru, ako Slovensko.

-Vráťme sa ešte k obdobiu pred 20 rokmi. Boli ste pri delení meny, v rámci Štátnej banky československej ste riadili celý proces. Istý čas sa uvažovalo, že by sa československá koruna používala po 1. januári 1993 dlhšie obdobie, nakoniec však vydržala pomerne krátko. Mohli by ste priblížiť, aké boli pôvodné plány a aké okolnosti zmenili túto situáciu?-

Vo chvíli, kedy sa česká a slovenská politická reprezentácia dohodli na rozdelení Československa, sa na obidvoch stranách hľadali cesty, ako zmierniť prípadný ekonomický šok pre obidve ekonomiky. Jedno z riešení, ktoré sa navrhlo a prijalo na obidvoch stranách, bolo pokračovanie spoločnej meny – československej koruny. Musím povedať, že to bolo čisto politické riešenie, ktoré mohlo byť politikmi považované za utišujúci prostriedok voči verejnosti, ale nemalo to žiadnu ekonomickú racionalitu. Malo to oveľa menej ekonomickej racionality, ako sa dnes niekedy vyčíta eurozóne a euru, pretože eurozóna pri všetkých svojich rozdieloch medzi jednotlivými členmi má jednu menu s jednou centrálnou bankou. Zatiaľ čo my sme vtedy mali spoločnú menu, ale s dvoma centrálnymi bankami, nad ktorými už formálne neexistoval žiadny menový výbor, ktorý by riadil menovú politiku. Mali sme len dohodnuté, že sa budeme schádzať a koordinovať naše menové politiky. To viedlo mnohých politikov na českej strane k veľkej skepse, či môže takáto menová únia vôbec vydržať.

Musím povedať, že my ako centrálni bankári na jednej aj druhej strane sme tomuto usporiadaniu veľmi neverili, ale samozrejme sme robili maximum preto, aby to nejakú dobu vydržalo. Ale ukázalo sa, že prirodzené trhové procesy, predovšetkým správanie sa domácností, firiem a bánk na obidvoch stranách neumožnili, aby menová únia fungovala dlhšie ako pár týždňov.

-Čo sa vtedy vlastne stalo? Bol to prirodzený vývoj, alebo došlo k nejakým náhlym udalostiam, ktoré celý proces urýchlili?-

Bol to rýchly prirodzený proces. Československá menová únia neprežila, na rozdiel od eura, prvý test dôveryhodnosti svojho usporiadania. Eurozóna prešla svojim prvým testom veľmi úspešne tesne po tom, ako bolo euro zavedené a získalo si veľkú dôveru, takisto ECB. Československá menová únia a koruna týmto testom neprešla. Všetkým ekonomickým subjektom na obidvoch stranách bolo zrejme jasné, že to dlho nevydrží a začali preto proti usporiadaniu špekulovať. Očakávali, že keď dôjde k skorému rozpadu československej menovej únie a zániku československej koruny, budú sa nová česká a slovenská koruna vyvíjať rozdielne. Keďže Slovensko vtedy bolo v horšej ekonomickej situácii a verilo sa viac budúcej českej korune, nastala špekulácia, ktorú dnes pozorujeme napríklad v Grécku, teda odliv úspor zo SR do ČR a do českých bánk. Každý - vývozcovia, dovozcovia, výrobcovia, domácnosti aj banky - chcel držať svoje úspory radšej v Čechách ako na Slovensku. Ten proces bol veľmi rýchly, pozorovali sme príliv likvidity do ČR a naopak, Slovensko trpelo jej nedostatkom. Z pozície centrálnej banky sme vtedy dali veľmi silné varovanie obidvom vládam, pretože tento vývoj nebol dobrý ani pre jednu z republík. Pomerne rýchlo po našom januárovom varovaní došlo k rokovaniam na vrcholovej úrovni medzi českou a slovenskou reprezentáciou, konkrétne medzi pánmi Klausom a Mečiarom, bezprostredne nasledované mojim rokovaním na Slovensku, či už s pánom Mečiarom, centrálnymi bankármi alebo ministrom financií. Vo veľmi pokojnom a konštruktívnom duchu sme dohodli na dátume menovej odluky, jej základných časových parametroch a na zladení našich scenárov. Bolo dôležité, aby to organizačne a časovo prebiehalo v obidvoch krajinách rovnako.

-Prebiehal už potom proces menovej odluky bez problémov, alebo sa ešte nejaké vyskytli?-

Politicky ten proces medzi Českom a Slovenskom prebiehal vo výnimočne kooperatívnom a konštruktívnom duchu, išlo o veľmi dobrú spoluprácu. Na obidvoch stranách sme si to museli odpracovať a "vypotiť", pretože to bola organizačne, technicky aj legislatívne veľmi náročná akcia, ktorá ale dopadla veľmi dobre.

-Ako hodnotíte následný vývoj českej a slovenskej koruny? Obstáli v ďalšom období svojej existencie?-

Česká ani slovenská koruna sa nikdy nemohli odpútať od ekonomickej situácie v jednotlivých krajinách a kopírovali preto ten vývoj, o ktorom sme už hovorili. V prvých mesiacoch došlo k miernej devalvácii slovenskej koruny, čo pomohlo slovenskej ekonomike a vývozu. Potom už tie meny dobre kopírovali to, čo sa dialo v ekonomickej oblasti, čo bol aj prípad menovej krízy v ČR v roku 1997. Slovenská koruna zase dobre kopírovala úspech slovenských reforiem a ukázalo sa to nakoniec aj v tom, že sa SR vrátane menových aspektov kvalifikovala na vstup do eurozóny.

-V súčasnosti je medzi Slovenskom a Českom veľký rozdiel práve v menovej oblasti. V ČR dlhodobo pretrvávajú negatívne pocity voči členstvu v eurozóne. Čím si tento rozdielny prístup vysvetľujete a čo je podľa Vás lepšie?-

Ani jeden z týchto prístupov nie je sám o sebe lepší alebo horší. Vždy je potrebné vedieť, čo robiť v domácich ekonomických politikách, aby dnes Slovensko využívalo výhody eura a naopak, ČR využívala výhody koruny. Viem si predstaviť aj situáciu, že by sme dnes v ČR mohli mať euro, ale v tom prípade by sme museli samozrejme prispôsobiť naše ekonomické politiky tomu, aby sme maximalizovali výhody z členstva v eurozóne a minimalizovali jej nevýhody. Samotná mena je neutrálna vec, dôležitá je vždy ekonomická a rozpočtová politika, ktoré sú za konkrétnou menou skryté. Nepovedal by som, že euro sa dnes významne negatívne alebo pozitívne prejavuje na slovenskej strane, ani že sa koruna významne negatívne alebo pozitívne prejavuje na českej strane. Vývoj v českej a slovenskej ekonomike je daný skôr ekonomickými politikami a celkovým ekonomickým prostredím v týchto krajinách.

Je pravda, že dnes je v ČR ako na strane verejnosti, tak aj firiem a politikov apetít na rýchly vstup do eurozóny blízky nule. Nie je to dané tým, že by sa Česi báli mať euro ako platidlo, skôr sú to obavy z vývoja v eurozóne. Netýka sa to ekonomík ako Slovensko, Rakúsko, Nemecko alebo celý sever eurozóny, ale sú tu obavy z toho, či sa podarí vyriešiť problémy južnej periférie eurozóny a ako sa to môže dotknúť samotného eura.

-V čom sú podľa Vás hlavné príčiny súčasnej krízy v eurozóne a ako by sa dala riešiť?-

Jej príčiny nemajú predovšetkým nič spoločné s eurom. Je pravdou, že euro ich do určitej doby prikrývalo a po tom, ako sa prejavila kríza, jej priebeh trochu zosilnilo. Euro ale nemôže za to, že Grécko a niektoré ďalšie krajiny žili v mzdovej alebo rozpočtovej oblasti veľmi nezodpovedne. V normálnej situácii, kedy by napríklad Grécko používalo drachmu a nie euro, bolo by okamžite za svoje nezodpovedné ekonomické politiky "potrestané" finančnými trhmi. Trhy si ale mysleli, že keď je takáto krajina v eurozóne, aj pri svojich nezodpovedných politikách je v bezpečnej zóne a pre investorov je preto bezpečná. To sa ukázalo ako ilúzia a po tom, ako sa táto "euroilúzia" prejavila, krajiny ako Grécko, Španielsko či Portugalsko sa dostali do veľkých problémov a pod tlak zo strany trhov. Následne sa prejavila nevýhoda eurozóny, keďže v tomto zoskupení štáty stratili možnosť devalvovať vlastnú menu, aby zvýhodnili svojich exportérov. V tejto situácii zostáva len jediné riešenie – vrátiť sa k zodpovednej rozpočtovej politike, obnoviť reformy a ako v prípade Lotyšska alebo v súčasnosti už aj Grécka, znižovať mzdy. Otázkou je, či napríklad kríza v Grécku nie je už taká hlboká, že tieto kroky sú nedostatočné. Stále nad nami visí otázka, či nakoniec nebude nutné, aby Grécko opustilo eurozónu, aby si mohlo vydýchnuť a dostať sa do nejakej rozumnej situácie, v ktorej sa dá prežiť.

-Nemyslíte si, že by eurozóne pomohlo, keby z nej odišlo nielen Grécko, ale možno aj ďalšie problémové krajiny a takto zúžená menová únia by následne fungovala lepšie?-

Z čisto ekonomického pohľadu áno. Keď sa ekonóm pozerá na eurozónu, vidí v nej jasne dve subzóny. Ide o menej výkonný juh, do ktorého bohužiaľ patrí aj Francúzsko a výkonnejší sever, ktorý začína Slovenskom a pokračuje až do Írska. Aj keď Írsko má dnes problémy, ale tie sú dané inými okolnosťami a sú riešiteľné. Čisté ekonomické riešenie by bolo ponechanie eurozóny iba pre spomínaný stred a sever a myslím si, že by takéto zoskupenie fungovalo veľmi dobre. Ale zdá sa, že je to politicky veľmi riskantné a špecificky pre Nemecko neprijateľné riešenie. Bytostným záujmom Nemecka je udržať eurozónu v súčasnom zložení, pretože je veľmi významným odberateľom nemeckého tovaru. Nemecko má tradične obrovské exportné prebytky, je veľkou a zároveň otvorenou ekonomikou, keď 50 % HDP prechádza exportom a veľká časť tohto vývozu ide práve do eurozóny. Jej rozpad by zhoršil podmienky pre nemecký vývoz do krajín, ktoré by z eurozóny odišli, a to je proti záujmom Nemecka. Naopak, Francúzsko, ktoré dnes nepatrí do tej silnej a výkonnej časti eurozóny, nemá záujem o jej rozpad z iných dôvodov. Takže politicky na to nevidím priestor.

-Je podľa Vás krokom správnym smerom uvažované prehlbovanie integrácie v bankovej či fiškálnej oblasti?-

Opäť, z čisto ekonomického pohľadu áno. Ak chceme mať funkčnú menovú zónu, patrí k tomu aj spoločná fiškálna politika a jednotný bankový a finančný priestor, ktorý je okrem iného daný jednotnými pravidlami, spoločným dohľadom a zdieľaním rôznych garančných fondov. Otázkou je, a v tom som obrovský skeptik, či pre takéto riešenie dnes v Európe existuje politický priestor. Myslím si, že neexistuje.

-Spomínali ste ťažkosti v Československu v čase, keď tu bol pokus o udržanie spoločnej meny. Napriek rozdielom v okolnostiach, myslíte si, že si môžeme z tých čias vziať aj nejaké poučenia pre súčasnú situáciu v eurozóne?-

Určite áno. Ukazuje sa napríklad, že dočasný rozchod dvoch krajín nemusí vôbec nič znamenať pre ich spoločenské a ekonomické vzťahy. Rozpad ČSFR viedol k tomu, že sa trochu "vyčistil vzduch", krajiny, ľudia a firmy v nich si uvedomili hodnotu vzájomného partnerstva a udržali alebo našli si k sebe cestu. Naša ekonomická, spoločenská aj politická spolupráca je dnes na výbornej úrovni. Neodohrala sa žiadna tragédia, naopak, myslím si, že keď sa veci dobre prediskutujú, dôveryhodne odkomunikujú a kvalitne vykonajú, môže to tie krajiny zblížiť. Dnes Česko a Slovensko navzájom predstavujú jedného z najvýznamnejších obchodných a ekonomických partnerov. Je úplne prirodzené, že sa na našom trhu stretávame s českými pobočkami slovenských firiem, že na pracovných rokovaniach zaznieva rovnako čeština aj slovenčina, a platí to aj naopak. Myslím si, že celkové naladenie spoločnosti je vzájomne veľmi pozitívne. Toto je podľa mňa to najlepšie poučenie.

Ďalšie poučenie je, že politici dali prednosť racionálnym a ekonomicky správnym riešeniam. Udržovať ekonomicky nevhodné usporiadanie za cenu politického "znásilňovania" ekonomiky by neprinieslo nikomu nič dobré. Aj to je poučenie a určitá inšpirácia pre riešenie krízy eurozóny.

-Viete si predstaviť také odstredivé sily, ktoré by viedli k rozpadu eurozóny, podobne ako to bolo pred 20 rokmi v prípade československej menovej únie?-

Pokiaľ by som mal hovoriť o pravdepodobných scenároch, myslím si, že krátkodobo bude snaha kľúčových hráčov udržať európsku menovú úniu v súčasnom zložení. Je pochopiteľné, že európski politici si vedia predstaviť odchod Grécka z nej, čo by nebol pre nikoho žiadny problém, ale sú tu obavy z následného lavínového efektu, teda že by sa pozornosť okamžite otočila na Portugalsko a Španielsko, možno aj na Taliansko. V krátkodobom horizonte bude teda snaha udržať eurozónu so všetkými členmi, vrátane Grécka. Až po nejakej dobe sa ukáže, či je udržateľnosť takého zloženia reálna alebo nie. Pokiaľ by sa ukázalo, že nie je možné udržať eurozónu bez zmeny, že riešením je eurozóna mínus jedna alebo dve krajiny, politici asi nájdu odvahu aj k takýmto riešeniam. Ale keď sa ma opýtate, ktorý z týchto scenárov je pravdepodobnejší, to v tejto chvíli neviem odhadnúť, bolo by to len veštenie. Ale určite sú to dva najrealistickejšie scenáre - jeden krátkodobý a druhý strednodobý, s možným odchodom jednej alebo viacerých menších krajín z eurozóny.

-Kedy podľa Vás Česká republika vstúpi do eurozóny?-

Aj keby dnes padlo takéto politické rozhodnutie, čo sa ale nestane, stále platí, že si musíme najprv splniť isté domáce úlohy. Teda plniť maastrichtské kritéria, čo by sme mohli už budúci rok, pokiaľ sa politická scéna nebude vyvíjať nejakým negatívnym smerom. Potom sú tu ešte rôzne formálne lehoty, takže keby aj dnes padlo rozhodnutie, tak by to trvalo najmenej ďalšie tri alebo štyri roky, kým by sme v ČR platili eurom. Takéto rozhodnutie však teraz nepadne, nie je k nemu žiadna chuť ani vôľa. Myslím si, že Česko sa vráti k týmto debatám až potom, ako bude jasné, aké riešenie pre svoje problémy eurozóna našla. A to sa skutočne odhaduje veľmi ťažko, či to bude v horizonte dvoch alebo troch rokov, skôr určite nie. Takže najbližší realistický, politicky možný termín zavedenia eura v ČR je za nejakých sedem–osem rokov, ale to iba za predpokladu, že do dvoch–troch rokov bude zrejmé, že eurozóna si nejakým spôsobom vyriešila svoje súčasné veľké problémy a otázniky.