Dva pohľady na chudobu: Predpoklad úspechu, či dôsledok kapitalizmu?

V minulosti prevažovali dva hlavné názorové prúdy. Prvý z nich sa zameriava na "úžitok chudoby" a tvrdí, že chudoba odráža to, ako sa ľudia správajú. U tých, ktorí sú chudobní, potom nie je dôvod očakávať, že môžu svoje postavenie zmeniť. Chudoba je potom vnímaná ako predpoklad ekonomického úspechu celej krajiny. Ten totiž vyžaduje veľký počet ľudí hľadajúcich prácu. Snaha vyhnúť sa hladu je považovaná za nevyhnutnú motiváciu k práci. Napríklad Patrick Colquhoun v roku 1806 napísal: "Chudoba je tou najdôležitejšou vlastnosťou spoločnosti, bez ktorej by národy a komunity nemohli v civilizovanom štáte existovať. Chudoba je zdrojom bohatstva."



Popísaný myšlienkový prúd mal dominantnú pozíciu až do 19. storočia a jeho rôzne verzie prežívajú dodnes. Nedáva priestor znižovaniu chudoby technologickým a ekonomickým pokrokom, jej príčinou sú "morálne postoje" chudobných. Klasickí ekonómovia vrátane Adama Smitha a Johna Stuarta Milla vnímali, že správanie chudobných môže zmeniť vzdelanie, nepodporovali ale verejné školstvo, ktoré by umožnilo prístup k vzdelaniu všetkým deťom.

Druhý myšlienkový smer začal vnímať chudobu ako dôsledok nefungujúceho trhu a inštitúcií. Jedna z jeho verzií hovorila o tom, že chudoba je nevyhnutným dôsledkom kapitalizmu. Napríklad Karl Marx pochyboval o tom, že v tomto systéme je možné vôbec chudobu znížiť. Ale nie kvôli postojom ľudí, ale kvôli tomu, že armáda nezamestnaných znemožní rast miezd.

S prehlbujúcimi sa ekonomickými znalosťami sa do popredia dostávala teória, ktorá hlavnú vinu za chudobu dávala nefungujúcim inštitúciám. Príkladom je nefungujúci trh s úvermi, ktorý znemožňuje deťom v chudobných rodinách dostať sa vďaka lepšej strave, zdravotnej starostlivosti a vzdelaniu do vyšších príjmových skupín. Chudobu je podľa tohto myšlienkového smeru možné v kapitalizme vykoreniť zmenami vo verejnom sektore, a to bez toho, aby to poškodilo rast ekonomiky.

Masová pozornosť sa na chudobu obrátila v rokoch 1960 až 1980, v rovnakom čase získala na dominancii inštitucionálna teória, aj keď niektorí sa stále držali názoru, že za chudobu si chudobní môžu sami. Za kľúčovú bola považovaná kvalita verejného vzdelávania, systém zdravotnej starostlivosti a dostupnosť finančných zdrojov. K poklesu chudoby potom významne prispeli nové technológie, ktoré vytvorili nové pracovné miesta. Nastal zároveň posun vo verejnej mienke a postoji politikov. Dnes tak žijeme vo svete, v ktorom je oveľa menej chudoby než pred 200 rokmi. História však ukazuje, že by sme nemali v našom boji s chudobou poľavovať. Hoci tie najchudobnejšie krajiny čelia veľkým problémom, mali by sme byť aj tak schopní odstrániť extrémnu chudobu niekedy do roku 2030.

Výťah z článku "Lessons from a history of thought on poverty", autorom je Martin Ravallion.