Eurozóna nie sú USA, ekonómovia našli prekážky rastu

Ekonómovia Kevin O'Rourke a Alan Taylor vo svojej štúdii porovnávajúcej Spojené štáty a eurozónu, hľadali odpovede na otázku, ako je možné, že v Spojených štátoch môže byť funkčná menová únia, zatiaľ čo eurozónou prechádza jedna kríza za druhou. Eurozóna nebude nikdy úspešná, pretože toľko krajín nemôže mať rovnakú menu aj centrálnu banku, myslia si mnohí euroskeptici na margo krízy. V USA to ale predsa funguje. Ako je to možné?

Ani Spojené štáty nie sú úplne homogénne, niet pochýb že tam existujú viac a menej rozvinuté krajiny. Tým pádom v USA nemá každý štát rovnako nastavenú optimálnu menovú politiku. Tieto rozdiely sú však oveľa menšie v zámorí ako v ​​eurozóne. Vedci spočítali, s prihliadnutím na infláciu, nezamestnanosť a rast HDP, aká úroková sadzba by bola pre jednotlivé štáty ideálna. Zistili, že medzi týmito dvoma extrémami je v USA rozdiel iba 200 bázických bodov. Inými slovami, na základe ekonomickej sily štátov je rozdiel len dvoch percentuálnych bodov medzi najvyššou a najnižšou úrovňou úrokových sadzieb. Preto ak Fed urobí „nástrel“ základnej úrokovej sadzby niekam „do stredu“, optimálna úroveň sa priblíži pre všetkých takmer rovnako.

Naproti tomu krajiny eurozóny, ktoré sa ešte pred súčasnou krízou ocitli na periférii, by si od ECB žiadali úrokové sadzby vyššie o 300 bázických bodov. Tie isté krajiny po kríze žiadajú sadzby nižšie od základu o 5-700 bázických bodov. Pri takýchto rozdieloch sa nečudujme, že na to doplatila grécka alebo portugalská ekonomika.

Ale prečo je to tak, že americké štáty majú nároky na základnú úrokovú sadzbu oveľa bližšie pri sebe než je to v prípade eurozóny? Spojené štáty majú pokročilejšiu, vyspelejšiu  menovú úniu ako eurozóna, preto štáty v USA tvoria integrovanejšie hospodárske spoločenstvo, než štáty eurozóny. Vedci zdôrazňujú, že úspešná menová únia, musí spĺňať štyri základné dôležité body:
- integrovaný vnútorný trh s voľným pohybom pre tovary a služby,
- podobné reakcie v prípade akýchkoľvek hospodárskych šokov,
- vysoká miera mobility pracovnej sily,
- spoločný rozpočet.

Spoločný európsky rozpočet prakticky neexistuje. Spoločná kasa s príspevkom jedného percenta HDP je skôr symbolickým gestom. Mobilita pracovnej sily a vnútorný import/export vzhľadom k HDP dosahuje asi štvrtinu toho čo majú Američania. Niektoré členské štáty navyše reagujú na krízu veľmi odlišne.

ECB kvôli týmto rozdielom nemá prakticky žiadnu šancu nasadiť pre všetkých aspoň približne optimálnu menovú  politiku, čo komplikuje zotavenie sa z krízy a neprospieva to ani dlhodobej úspešnej spolupráci. Dobrou správou je, že spolužitie medzi štátmi nebolo v počiatku ideálne ani v dvestoročných USA, takže len niečo málo ako desať rokov starej eurozóne y sa prvotné prešľapy a neistota môžu prepáčiť.  Jedinou otázkou je, či bude dostatok politickej vôle v eurozóne, po prekonaní počiatočných detských chorôb, vytvoriť v dlhodobom horizonte skutočne fungujúcu menovú úniu. Pre túto chvíľu sa zdá, že táto vôľa tu nie je.