Úvaha: Čo ak by sa Spojené štáty stali členom eurozóny?

Predstavme si, že by Spojené štáty stáli v pozícii podobnej krajinám na periférii ako sú Grécko, Írsko či Španielsko. ECB stále sídli vo Frankfurte a riadi sa hlavne nemeckou ideológiou centrálneho bankovníctva. Je pravdepodobné, že pred krízou by do USA prúdilo ešte viac kapitálu než do iných európskych krajín, pretože by bolo eliminované kurzové riziko. Napríklad inštitucionálni investori z Nemecka by tak investovali oveľa väčšiu časť svojich portfólií do amerických cenných papierov. Je možné, že by to vytlačilo ceny týchto aktív ešte vyššie, než sa skutočne stalo. Rovnako je možné, že Spojené štáty by dosahovali ešte väčších deficitov bežného účtu. Inak povedané, nerovnováhy, ktoré viedli ku kríze, by asi boli v Spojených štátoch väčšie.

Po začiatku krízy by nebol priestor pre oslabenie americkej meny. Keď sa ale pozrieme na dáta, je zrejmé, že dolár po kríze neoslaboval, ale naopak, k euru a ďalším menám posilňoval.



Je ťažké odhadnúť, ako by sa euro správalo v prípade, že by ho používali aj Spojené štáty a dolár by neexistoval. Pravdepodobne by ale také euro k iným menám posilňovalo. Relatívne ku skutočnému vývoju by však strata konkurencieschopnosti USA bola pravdepodobne menšia. Pre Spojené štáty by to teda predstavovalo pozitívny vývoj.

Ako by sa správali sadzby? Americká ekonomika je silná a nebolo by teda pravdepodobné, že by sa zaradila medzi krajiny na periférii. Výnosy amerických dlhopisov by tak zostali nízko, podobne ako v Nemecku. Je ale jasné, že deficity bežného účtu by napríklad v porovnaní s Nemeckom mohli znamenať vyšší tlak na USA. Členstvo v eurozóne by tak celkovo v USA mohlo prehĺbiť predkrízové ​​nerovnováhy a po kríze zvýšiť riziko spojené s financovaním tejto krajiny. Podobne môžeme hovoriť o tom, čo sa skutočne stalo na periférii. Členstvo v eurozóne so sebou nesie hlavne náklad v podobe predkrízových bublín, v porovnaní s nimi nie je pevný kurz podľa môjho názoru zase tak dôležitý.

Ben Bernankepoulos

Teraz si predstavme, že by niektorá krajina z periférie euro opustila a jej nová monetárna politika by sa vydala rovnakým smerom, aký nastavil Ben Bernanke. Nová mena by pravdepodobne oslabila, a to by malo pomôcť exportom. Nie je ale jasné, nakoľko. Napríklad Veľká Británia ani cez oslabujúcu menu k euru nedosiahla lepšiu exportnú výkonnosť ako Španielsko, ktoré vlastnú menu nemá. Čo by sa stalo s tokom kapitálu? Zrejme by túto krajinu opúšťal, pretože na začiatku dosahovala deficit bežného účtu. Keby bola zadlžená v zahraničnej mene, situácia by bola dramatická, podobne ako napríklad počas ázijskej krízy v 90. rokoch. Problémom by ale krajina čelila aj v prípade, že by dlh bol denominovaný v novej mene. Stále by totiž musela nejako financovať deficity bežného účtu a zastavený prílev kapitálu by znamenal kolaps domáceho dopytu. Je ťažké si predstaviť, že by tento vývoj kompenzoval rast exportov. Bola by teda potrebná likvidita z nejakého vonkajšieho zdroja, napríklad od MMF, inak by nastal ekonomický kolaps.

Z celej úvahy je jasné, že krajiny eurozóny čelia zložitej situácii, v ktorej figuruje veľa premenných a jednotlivé posuny idú často proti sebe. Spojené štáty, Veľká Británia či Japonsko poskytujú v tejto súvislosti zaujímavý príklad toho, akú výhodu prináša vlastnú mena a nezávislá monetárna politika. Podľa môjho názoru ale tieto príklady nie je možné vždy jednoducho aplikovať na iné krajiny. Nie každá krajina má takú dôveryhodnosť ako Spojené štáty či Veľká Británia, aby nemusela čeliť odlivu kapitálu. Japonsko zase dosahuje prebytkov bežného účtu a spolieha sa na domácich investorov. Netýka sa ho tak hrozba náhleho zastavenia toku kapitálu.

Spojené štáty pred krízou dokonca v mnohých ohľadoch vyzerali ako niektorá krajina na periférii eurozóny. Týka sa to spomínaných bublín na trhoch s aktívami, rýchleho rastu úverov či práve veľkého deficitu bežného účtu. Keď nastala kríza, viedli si ale oveľa lepšie než krajiny ako Grécko, Španielsko či Írsko. Hlavným dôvodom je to, že si udržali prístup ku kapitálu, ktorý ich financuje. Samotný kurz naopak veľký význam nemal, dolár v skutočnosti posilňoval.

Autorom je profesor ekonómie na INSEAD Antonio Fatás.