Cenová deflácia: Kto je vystrašený z klesajúcich cien 

Štát a jeho rôzni spojenci už takmer storočie propagujú, že klesajúce ceny sú pre spoločnosť škodlivé. Vzhľadom na absurdnosť tohto tvrdenia, je ide o celkom náročnú úlohu. Týmto klamstvom sa ospravedlňujú desaťročia krádeží z vrecka chudobných až po samotné elity, ktoré sa k nej hlásia. Ako povedal Upton Sinclair: „Je ťažké prinútiť človeka, aby niečo pochopil, keď jeho plat závisí od toho, že tomu nerozumie."

Hoci máme k dispozícii veľké množstvo dôkazov, že klesajúce ceny nevedú ku žiadnej katastrofe, stále dokonale prežíva myšlienka, že opak je pravdou. Nechceme počuť, že klesajúce ceny nás robia bohatšími, pričom je evidentné, že to štát pochovaný v dlhoch, je ten, kto by sa mal obávať deflácie.

Pozrime sa na jadro argumentu tých, ktorí hovoria o potrebe inflácie.
 

„Ak uvažujete o kúpe nového auta a očakávate, že cena bude o šesť mesiacov oveľa nižšia, prečo by ste nepočkali? Klesajúce ceny teda presúvajú spotrebu zo súčasnosti do budúcnosti, pretože spotrebitelia si radšej počkajú na pokles cien. A pokles dopytu môže ešte viac stlačiť ekonomiku, viesť k ďalšiemu poklesu cien, ďalšiemu zníženiu výdavkov až sa rozkrúti špirála poklesu do recesie.“

Skúsme nájsť odpoveď na otázku, „Prečo by ste nepočkali?"

No možno preto, že zajtra potrebujete na cestu do práce auto a výmena prevodovky vo vašom súčasnom aute stojí viac, ako celé vozidlo. Prestali by ľudia jesť aj kvôli klesajúcim cenám potravín? Je ťažké si predstaviť, že by sa bežný človek kládol takéto absurdné otázky, ale aby sme skutočne vyhrali spor, musíme zvážiť aj luxusnejší tovar, povedzme také televízory. Prečo by sme vo svete klesajúcich cien televízorov nečakali s kúpou televízora celú večnosť? V takom prípade by sme si asi nikdy televízor nekúpili. Vo všeobecnosti si jednotlivci dokážu urobiť jednoduché ekonomické výpočty. Porovnajú výhodu mať televízor teraz s úsporou získanou ročným čakaním.

Ak by sme sa pozreli na americký trh, ceny televízorov od roku 1950 do roku 2021 klesli o 99 %. Od roku 2000 bol pokles cien obzvlášť prudký. Namiesto toho, aby spôsobil klesajúcu špirálu oneskorených výdavkov, počet domácností s televízorom naďalej rástol na historické maximá. Podľa odhadov Nielsen National Television Household Universe Estimates malo v USA v rokoch 2019-2020  televízor 120,6 milióna domácností.



Inflačná propaganda má v sebe aj kus pravdy, tak ako zvyčajne všetky dobré klamstvá. Spotreba bude určite vyššia v inflačnom režime v porovnaní s deflačným. Je to prirodzený dôsledok ľudí, ktorí sa snažia uchrániť svoje bohatstvo pred krádežou. Stačí sa pozrieť na akúkoľvek hyperinflačnú udalosť a uvidíme rovnaké správanie v tom najextrémnejšom stave. Počas týchto udalostí je lepšie nakupovať ťažké aktíva, ktoré nemožno kvantitatívne znehodnotiť. Keď čelíme len „miernej“ inflácii, spotreba sa podporuje, ale v menšej miere. Tento vzťah v žiadnom prípade neznamená deflačnú špirálu smrti. Namiesto toho by mierna deflácia znamenala mierny sklon k úsporám a nie k spotrebe. Toto je niečo, čo by sme mali podporovať, ale predstavovať si pozitívnu spätnú väzbu tam, kde žiadna neexistuje, je bežnou praxou štatistického šírenia strachu.

Na voľnom trhu majú ceny tendenciu klesať v dôsledku nárastu produktivity vyplývajúceho z akumulácie kapitálu. Napríklad traktor dokáže nahradiť ručnú prácu mnohých ľudí a výsledná hojnosť vedie k nižším cenám. Za posledných sedemdesiat rokov podnikatelia vyvinuli kapitálovo náročné metódy na výrobu väčšieho množstva kvalitnejších televízorov za menej peňazí. Výsledkom je viac zakúpených televízorov a lepšia kvalita života priemerného človeka. A to aj napriek tisíckam doktorandských prác napísaných o opaku za rovnaké obdobie.

Prečo teda tá lož? 

Vzhľadom na dva protichodné pohľady na svet bude štát vždy presadzovať ten, ktorý zvyšuje jeho moc získavať bohatstvo od svojich občanov. Z tohto pohľadu je voľba medzi infláciou a defláciou celkom jednoduchá. Deflácia posilňuje občana tým, že umožňuje za skromné úspory nákup ďalšieho tovaru v priebehu času. Inflačné ciele a potreba inflácie posilňuje štát tým, že mu umožňuje tlačiť viac peňazí a znižuje veľkosť jeho obrovských dlhov v reálnych hodnotách. Nemalo by byť prekvapením, že kto vlastne infláciu neustále ospevuje. Že sú to často dobre prepojené banky a korporácie, ktoré sú najbližšie k voľným peniazom. Nielenže získajú prvý prístup k novým peniazom, ale inflácia povzbudzuje priemerných ľudí, aby si kúpili ich akcie a ochránili tak svoje úspory. To zvyšuje cenu akcií, čo ešte viac obohacuje korporátnych lídrov.

Neexistuje žiadne veľké sprisahanie presadzujúce inflačnú politiku. Namiesto toho ide o vznikajúce správanie nespočetných štátnych a so štátom spolčujúcich sa aktérov, z ktorých sa každý jeden snaží maximalizovať svoju moc, bohatstvo a prestíž. Jediným spôsobom, ako oddialiť neúprosné znehodnocovanie meny a úspory občanov, je upozorniť ich na krádež a nabádať ich, aby proti nej bojovali. Ale aj to dokáže iba oddialiť nevyhnutné. Záchranou by bolo iba úplné oddelenie peňazí a štátu. Priemerný volič síce nemá ekonomické vzdelanie, no rozumie rastúcim cenám potravín a energií. Musí mu byť ale jasné, že verejne deklarovaným cieľom elít a bankového kartelu sú práve vyššie ceny, s ktorými sa musí neustále popasovať.