Neporovnávajme európsku infláciu s tou americkou: Tri rozdiely prečo sme na tom lepšie 

Spotrebiteľské ceny v eurozóne sa v decembri medziročne zvýšili o 5 % , pričom počet vyhľadávaní výrazu „inflácia“ na Googli sa nedávno zvýšil trojnásobne v Nemecku a desaťnásobne vo Francúzsku. Na prvý pohľad je teda ťažké ubrániť sa dojmu, že Európa, podobne ako Spojené štáty americké, kde ročný rast cien dosiahol 7 %, to nebude mať ľahké so skrotením inflačného draka.

Európska centrálna banka, podobne ako Federálny rezervný systém USA, odmietla obavy z príliš dlhého rastu cien s odôvodnením, že hlavným rizikom bola deflácia. Kritici obviňujú ECB , že je nebezpečne za inflačnou krivkou a že zanedbala svoj prvoradý mandát: zabezpečiť cenovú stabilitu. Niektorí tvrdia, že po rokoch dobrodružného kvantitatívneho uvoľňovania nastal deň zúčtovania.

Fed aj ECB určite môžu za to, že nezbadali súčasný cenový nárast dostatočne skoro. To však nie je dôvod hádzať USA a eurozónu do jedného vreca. Na rozdiel od všeobecne rozšíreného presvedčenia, že inflácia je na oboch stranách Atlantiku definitívne späť, vyhliadky pre USA sú zásadne horšie, a to z troch dôvodov.

Ruka, ktorá dáva aj berie
Po prvé, za bývalého prezidenta Donalda Trumpa a jeho nástupcu Joea Bidena USA riešili dopady šoku COVID-19 masívnym fiškálnym stimulom. Od marca 2020 do septembra 2021 dosiahli peniaze prevedené domácnostiam a firmám v USA prostredníctvom výnimočných znížení daní, navýšenia dávok v nezamestnanosti, odpustenia dlhov a iných schém ohromných 2,5 bilióna dolárov, čo predstavuje viac ako 11 % HDP predkrízových čias. 



Pravdou je, že časť týchto peňazí nahradila nedostatok silných šokových tlmičov, aké sú v Európe dávno bežné. Napríklad mimoriadne dávky v nezamestnanosti boli nevyhnutné z dôvodu obmedzenej štedrosti a krátkeho trvania štandardných platieb. Fiškálna reakcia USA však bola prehnaná čo zákonite muselo spôsobiť obrovskú nerovnováhu. Vzhľadom na historicky nízku úroveň nezamestnanosti pred krízou COVID-19 neexistovala žiadna nádej, že by potenciálny výstup mohol zodpovedať dodatočnému dopytu generovanému politikou.

Európa bola paradoxne štedrejšia a šetrnejšia zároveň. Keď francúzsky prezident Emmanuel Macron v marci 2020 oznámil spustenie rozsiahlej schémy dovoleniek, v rámci ktorej by vláda zdvihla mzdové náklady zamestnancov nečinných v dôsledku pandémie, povedal nahlas a jasne, že štát splní svoju zodpovednosť chrániť, „bez ohľadu na náklady.“ Nie každý v Európe povedal to isté, ale prakticky všetky vlády zaujali rovnaký postoj. Na chvíľu prestalo existovať rozpočtové obmedzenie a ECB stála pripravená pomôcť vládam pri naplnení neľahkej úlohy. 

Občania zostali pochopiteľne ohromení, ale francúzsky systém dovoleniek, napriek tomu, že v určitom čase zasiahol až 40 % pracovnej sily, nakoniec stál iba 1,4 % HDP. Keď sa zdravotná situácia zlepšila a ľudia sa vrátili do práce, dovoleniek a kurzarbeitu rýchlo ubudlo. Celkové fiškálne náklady na podporu domácností a firiem zostali na úrovni okolo 3 – 4 % HDP. Európa, na rozdiel od USA, nerozhadzovala peniaze na ekonomické problémy spôsobené pandémiou plošne. Príjem domácností bol zachovaný, nie zvýšený, v dôsledku čoho nedošlo k žiadnemu masívnemu nadmernému dopytu.

Trh práce
Druhým faktorom je, že pracovníci si Európe dokázali zachovať pracovné zmluvy a s tým spojenú istotu zamestnania. Je pravda, že dočasní pracovníci a pracovníci so zmluvou na dobu určitú platili v dôsledku krízy COVID-19 vysokú cenu a noví pracovníci na trhu práce mali tiež problémy, avšak celkovo sa európske štáty správali ako poisťovne a chránili pracovníkov a zamestnávateľov pred likvidačným šokom. Nemalo by byť teda žiadnym prekvapením, že európsky pracovný trh spred pandémie sa z veľkej časti obnovil, keď sa najhoršie skončilo. Americkí tvorcovia politiky sa naproti tomu stále pýtajú, čo spôsobilo, že počas krízy z trhu zmizlo 2,7 milióna pracovníkov a ako odvrátiť viaceré prekážky v ekonomike, kde previs dopytu koexistuje s obmedzeniami ponuky.



V Európe aj v USA mnohí zvažujú, či zmeniť prácu, zamestnávateľa alebo sektor, a mnohé firmy majú problém nájsť zamestnancov. To však nie je to isté ako odchod z trhu práce. S odstupom času sa európsky sociálny model ukázal byť efektívnejší ako jeho americký náprotivok pri zabezpečovaní trvalej účasti pracovníkov.

Monetárna politika
Posledným dôvodom, prečo sú inflačné hrozby v USA znepokojujúcejšie, je to, že Fed sa výslovne zaviazal udržiavať svoj cieľ. V auguste 2020 predseda Fedu Jerome Powell predstavil novú stratégiu, podľa ktorej by sa tvorcovia politiky snažili dosiahnuť dlhotrvajúcu nadcieľovú infláciu po období pod cieľovou infláciou a zároveň by sa snažili podporovať „maximálnu zamestnanosť“. Protihodnotou za takéto odvážne prehodnotenie mala byť zodpovedná fiškálna politika. Ale teraz, keď Kongres a prezident urobili opačnú voľbu, Fed je nútený rýchlo zmeniť kurz.

Samozrejme, aj ECB čelí obmedzeniam. Všetci sa pýtajú, či Taliansko s verejným dlhom, ktorý vyskočil na 155 % HDP, bude schopné umiestniť dlhopisy u investorov, keď ECB začne upúšťa od svojho program nákupu dlhopisov. Ale aspoň ECB nepridala žiadne vlastné obmedzenie.

Pred desiatimi rokmi bola odpoveď Európy na finančnú krízu katastrofou. Teraz však vďaka efektívnejšiemu sociálnemu modelu a cielenejšej fiškálnej podpore Európa zvládla túto krízu lepšie ako USA. A hoci bude musieť riešiť svoje vlastné problémy, politické výzvy, ani riešenia nie sú totožné s tými, o ktorých sa diskutuje vo Washingtone. Ako nedávno povedal ministrom financií eurozóny Laurence Boone, hlavný ekonóm OECD, nie je dôvod sprísňovať fiškálnu politiku v eurozóne a v tejto fáze nie je dôvod útočiť na prudko stúpajúcu, no stále najmä cenami energií poháňanú infláciu agresívnym zvyšovaním úrokov. 

Autorom je Jean Pisani-Ferry, vedúci pracovník bruselského think-tanku Bruegel.