Irónia nechceného: Tak kto tu vlastne šéfuje? 

V Toronte nedávno otvorili novú „antikapitalistickú“ kaviareň, ktorá by podľa očakávaní mala prilákať zákazníkov, ktorí zdieľajú radikálne ľavicové hodnoty majiteľa. Oficiálne nazývaná The Anarchist Cafe bude kaviareň v centre mesta fungovať ako družstvo vlastnené a prevádzkované pracovníkmi. Každý zamestnanec bude dostávať rovnakú mzdu a všetky obchodné rozhodnutia sa budú robiť demokraticky.

„Dúfam, že otvoreným vyhlásením tohto podniku za antikapitalistický dokážem motivovať ľudí, aby premýšľali a pýtali sa, čo to znamená,“ povedal Gabriel Sims-Fewer, majiteľ kaviarne. „Vedel som, že svet je plný radikálnych pokrokárov. Dúfam, že ich stretnem viac, čo bola aj motivácia pre to, čo robím.“ Odozva bola podľa majiteľa bola na jeho obchodný ťah prevažne pozitívna. „Nečakal som toľko nadšenia tak rýchlo," povedal.

Iróniu je v tomto prípade nie je ťažké prehliadnuť. Máme tu podnikateľa, ktorý začína podnikať, pravdepodobne s úmyslom dosiahnuť zisk, a to všetko v mene toho, že sa bude strániť kapitalizmu?

Ďalšou iróniou je, že ide o klasický príklad veľkej kapitalistickej mantry, že „trh vždy všetko poskytne“. Chcete autá? Trh ich poskytne. Chcete vyslovene protitrhové kaviarne? Áno, trh ich zrejme tiež poskytuje. Táto firma teda zďaleka nezvýrazňuje nedostatky kapitalizmu, ale v skutočnosti slúži na zdôraznenie jeho silných stránok.

Inou otázkou je, ktorá sa vynára nad týmto začínajúcim podnikom, či bude skutočne fungovať. Samozrejme, v tejto fáze je ťažké to predpovedať, ale existuje náznak, že môže naraziť na problémy.

Hoci rovnaké platy pre všetkých a demokratické riadenie firmy môžu znieť pekne, musíme si položiť dôležitú otázku. Ak je to taký dobrý nápad, prečo to nerobia aj iné spoločnosti? Pravdepodobne existuje dôvod, prečo to už nie je bežný obchodný model.



Podľa ľavičiarov je dôvodom, prečo sa takýto model nerozšíril, to, že väčšina vlastníkov a manažérov je sebecká a chamtivá. Často počúvame, že „manažment“ má vlastný záujem na udržaní „práce“ vo svojom područí, a preto nedáva pracovníkom možnosť si viac zarobiť, alebo väčšie rozhodovacie práva. Ale myšlienka, že sa vyhýbame rovnostárskym obchodným modelom, pretože ich majitelia a manažéri nás nemajú radi, je jednoducho nepresná. Skutočný dôvod, prečo sa firmy vyhýbajú viac rovnostárskym modelom, je ten, že ich spotrebitelia nemajú radi. Koniec koncov, sú to spotrebitelia, nie majitelia a manažéri, ktorí v konečnom dôsledku rozhodujú o tom, ako budú firmy riadené.

„Spotrebitelia si strážia tie obchody, v ktorých si môžu kúpiť, čo chcú, za najnižšiu cenu,“ vysvetľuje Ludwig von Mises vo svojom Human Action. „Ich nákup a ich zdržanie sa nákupu rozhoduje o tom, kto by mal vlastniť a prevádzkovať závody a pôdu. Robia chudobných bohatými a bohatých chudobnými. Presne určujú, čo sa má vyrábať, v akej kvalite a v akom množstve.“

Keď sa pozrieme na spoločnosť, zdá sa zrejmé, že majitelia sú tí, ktorí o nej rozhodujú. Ako však Mises vysvetľuje, v skutočnosti sú služobníkmi spotrebiteľov a budú rýchlo „prepustení“, ak svojmu  podnikaniu nedajú štruktúru tak, ako si spotrebitelia želajú. „Podnikatelia, kapitalisti a farmári majú zviazané ruky,“ hovorí Mises. „Pri svojej činnosti sú povinní dodržiavať príkazy nákupnej verejnosti. Každá odchýlka od línií predpísaných dopytom spotrebiteľov zaťaží ich účet.“

Ale určite majú manažéri aspoň určitú voľnosť, možno pokiaľ ide o platy alebo rozhodovacie práva? Ani nie, hovorí Mises. „Spotrebitelia v konečnom dôsledku určujú nielen ceny spotrebiteľských tovarov, ale o nič menej aj ceny všetkých výrobných faktorov. Určujú príjem každého člena trhovej ekonomiky. Spotrebitelia, nie podnikatelia, platia v konečnom dôsledku mzdy, ktoré zarobil každý pracovník, očarujúca filmová hviezda, alebo upratovačka. S každým vynaloženým centom spotrebitelia určujú smer všetkých výrobných procesov a najmenšie podrobnosti o organizácii všetkých obchodných aktivít.“

Tento princíp, často označovaný ako spotrebiteľská suverenita, skutočne potláča argument „stredného manažéra“ a tiež nám pomáha pochopiť, prečo rovnostárske obchodné modely nie sú bežnejšie. Spotrebitelia sa pravdepodobne rozhodnú platiť manažérom a vedúcim pracovníkom vyššie platy ako ostatným pracovníkom, pretože chcú pritiahnuť talenty na tieto dôležité posty. Rovnaká mzda by bola neefektívnym využívaním zdrojov, čo je pre bystrých spotrebiteľov absolútne neprijateľné.

Hierarchické rozhodovanie je tiež pravdepodobne navrhnuté tak, aby slúžilo spotrebiteľom, pretože niektorí ľudia vedia lepšie ako iní posúdiť, ako môžu podniky najlepšie slúžiť svojim zákazníkom, a spotrebitelia chcú, aby to mali pod kontrolou títo ľudia. 

Podnikatelia by si mali vyskúšať aj iný obchodný model, napríklad The Anarchist Cafe. Avšak nemali by zabúdať na to, že spotrebitelia sú aj v tomto prípade skutočným šéfom. Ak sa im tento model nepáči, možno z dôvodu, že sa káva predražuje a inde si môžu kúpiť lacnejšiu, ktorá je rovnako dobrá, rýchlo to potrestajú stratami. Ale aj keď odmeňujú podnik ziskom, je to jednoducho znak toho, že podnik úspešne uspokojil hodnoty spotrebiteľov. V oboch prípadoch je kráľom spotrebiteľ.

Majitelia a pracovníci sa môžu pokúsiť nahradiť preferencie spotrebiteľov svojimi vlastnými preferenciami, ale ak to urobia, rýchlo zistia, kto je v kapitalistickej spoločnosti vlastne šéf.