Inflácia k inflácii: Prečo trhy uprednostňujú americký dolár 

Toto znehodnotenie eura čiastočne odráža silné zhodnocovanie dolára, keďže euro sa drží lepšie z hľadiska väčšiny ostatných mien. V prípade ECB je oneskorenie menovej politiky veľmi veľké oproti FEDu, s rozdielom úrokových sadzieb, ktorý hrá v prospech dolára. Federálny rezervný systém už znížil sadzby na menej ako Európska centrálna banka a zatiaľ sa vyhýbal záporným sadzbám. Potom však Fed začal sprísňovať menovú politiku oveľa skôr ako ECB, ktorá začne zvyšovať svoje kľúčové sadzby až 21. júla. Fed už zvýšil svoje kľúčové sadzby o 0,25 bodu 17. marca, o 0,5 bodu 5. mája a potom o 0,75 16. júna, čo je viac, ako doteraz navrhovala ECB (prvé zvýšenie o 0,25 bodu, potom druhé 0,25 alebo 0,5 bodu v septembri).

Potom sú to rozdielne názory medzi členmi Rady guvernérov, pokiaľ ide o rozsah a tempo sprísňovania menovej politiky. Na jednej strane sú tí, ktorí chcú byť veľmi opatrní, a na strane druhej tí, ktorí chcú veľmi silnú reakciu na obmedzenie inflácie. Vzhľadom na tieto nezhody zostáva výhľad úrokových sadzieb v eurozóne dosť neistý, zatiaľ čo Fed ukazuje veľmi jasné odhodlanie zvýšiť svoje kľúčové sadzby tak vysoko, ako to bude potrebné. Aj tento rozdiel medzi ECB a Fedom hovorí v prospech dolára.

Nezhody medzi členmi Rady guvernérov ECB súvisia aj s potrebou vytvoriť nový nástroj proti fragmentácii eurozóny, a preto program selektívnych nákupov verejných dlhopisov z vysoko zadlžených krajín má za  cieľ stlačiť rozdiely medzi financovaním rôznych členských štátov eurozóny. Guvernér Bundesbank dal jasne najavo, že nesúhlasí s tým, aby bol takýto program rozsiahly a dlhodobý. Naznačil, že ECB by sa mala sústrediť na boj proti inflácii a že príliš zadlžené krajiny by mali prijať fiškálnu úspornú politiku potrebnú na obmedzenie svojich deficitov a dlhov, a tým stlačiť spready. Pokiaľ ide o trhy, možnosti ECB kontrolovať spready, a tým zachovať integritu menovej únie, preto zostávajú neisté. Nová kríza štátneho dlhu v eurozóne je naďalej možná. To udržuje nedôveru trhu k euru.



Napokon ďalší zdroj nedôvery voči euru pochádza z rizík recesie a najmä z problémov Nemecka. Nemecko zostáva motorom eurozóny, ale hrozia mu vážne problémy. Jeho priemyselný sektor je veľmi ovplyvnený nedostatkom dovážaných komponentov v dôsledku obmedzení v Ázii a teraz s problémami s dodávkami plynu a ropy z Ruska. Spomaľuje sa aj export do Ázie. Zároveň sa enormne zvyšuje hodnota dovozu energie Nemeckom. V dôsledku toho sa obchodný prebytok Nemecka v hodnote zrútil. Pozícia Nemecka je taká, že celej eurozóne hrozí recesia. V každom prípade extrémna závislosť eurozóny od dovozu energie z Ruska veľmi zneistí jej vyhliadky v porovnaní s oveľa sebestačnejšími Spojenými štátmi. To vedie trhy k tomu, že preferujú dolár pred eurom.

V Spojených štátoch, ako aj v eurozóne, je veľká pravdepodobnosť recesie. Recesia za Atlantikom však bude pravdepodobne menej závažná a kratšia.

Príčiny znehodnocovania eura voči doláru majú preto vysokú pravdepodobnosť pretrvávania. Pokiaľ nedôjde k prekvapeniu Spojených štátov asymetrickým šokom, fundamenty zostanú v prospech dolára a voči euru ešte pomerne dlho.

Celkovo znehodnotenie eura voči doláru znamená zhoršenie výmenných kurzov pre krajiny menovej únie. Na získanie dolárov potrebných na nákup rovnakého množstva tovarov a služieb vyrobených v dolárovej zóne sa totiž zvyšuje množstvo tovarov a služieb, ktoré má eurozóna vyrobiť a predať. Inými slovami, rovnaké množstvo tovarov a služieb z eurozóny sa vymieňa za čoraz menej tovarov a služieb z dolárovej zóny. Naopak, rovnaké množstvo tovarov a služieb z dolárovej zóny sa vymieňa za rastúce množstvo tovarov a služieb z eurozóny.



Pri rovnakých predajných cenách v eurách dochádza k poklesu predajných cien v dolároch tovarov a služieb vyrábaných krajinami eurozóny. Pre kupujúcich z dolárovej zóny tak dochádza k zvýšeniu atraktivity tovarov a služieb z eurozóny a tým aj k jej konkurencieschopnosti. To môže stimulovať export z krajín eurozóny do dolárovej zóny. Čo sa týka služieb, je tu napríklad cestovný ruch. Za rovnaké ceny v eurách sú krajiny menovej únie v dolároch lacnejšie napríklad pre amerických turistov.

Je zrejmé, že túto výhodu treba uviesť do perspektívy, pretože sa týka iba vývozu do dolárovej zóny. Väčšina krajín eurozóny však veľa vyváža do iných krajín eurozóny. Oslabenie eura voči doláru by však mohlo výrazne podporiť vývoz tovaru z Nemecka (ktoré vyváža 37,61 % svojich tovarov a 33,56 % služieb do eurozóny), ale menej z Portugalska (65,77 % a 51,93 % ). Faktom zostáva, že v súvahe znehodnotenie európskej meny voči americkej sa pridáva infláciu k inflácii. V skutočnosti je už eurozóna silne ovplyvnená nárastom cien ropy a potravín, kovov a iných surovín v dolároch.



Od minulého roka už prudko vzrástli aj dolárové ceny celého radu nedostatkových priemyselných komponentov, ako aj námornej nákladnej dopravy. Keď sa tieto ceny v dolároch prepočítajú na eurá, nárast je ešte väčší z dôvodu znehodnotenia jednotnej meny. Náklady európskych spoločností v eurách preto veľmi prudko rastú a musia ich premietnuť do svojich predajných cien pre spotrebiteľov.

Spotrebitelia zažívajú prudký nárast cien spotrebného tovaru a služieb dovážaných priamo z dolárovej zóny v eurách. Ceny spotrebného tovaru a služieb vyrábaných v menovej únii však tiež prudko rastú v dôsledku nárastu nákladov na dovážané suroviny a komponenty, ktoré sa spracúvajú, v eurách.

Za normálnych okolností musí znehodnotenie eura voči doláru, pretože je inflačné, znamenať posilnenie sprísňovania menovej politiky. Keďže toto znehodnotenie ďalej zvyšuje vyhliadky inflácie v eurozóne, ECB by mala výrazne sprísniť menovú politiku. Postupné zvyšovanie kľúčových sadzieb, ktoré sa plánuje od tohto mesiaca, by mohlo byť v konečnom dôsledku väčšie, ako sa pôvodne uvažovalo.

Aby sa zabránilo tomu, že prehnané nárasty „spreadov“ zabránia ECB pristúpiť k pomerne veľkému zvyšovaniu kľúčových sadzieb, je nevyhnutné predstaviť nástroj proti fragmentácii, napríklad vo forme selektívnych nákupov verejných dlhopisov vysoko zadlžených krajín.