Vox populi: Radšej nezamestnanosť ako dražoba 

Isabel Schnabelová, členka predstavenstva Európskej centrálnej banky (ECB), počas dôležitého prejavu predneseného koncom augusta 2022 naznačila, že inštitúcia je odhodlaná kontrolovať infláciu, a to aj s rizikom poškodenia trhu práce. Opačný postoj chcela zaujať dnes už bývalá premiérka Spojeného kráľovstva Liz Trussová. Pokušeniu skôr oživiť rast ako brániť cenovú stabilitu, nakoniec pod tlakom dlhopisového trhu musela odolať. 

S myšlienkou, že agregátny dopyt podporený fiškálnou politikou dokáže znížiť nezamestnanosť, prišli v 60. rokoch minulého storočia americkí ekonómovia Robert Solow a Paul Samuelson. Ich teória sa okamžite presadila v ekonomickej literatúre a v politickej praxi. Na druhej strane tento pokles nezamestnanosti vytvára napätie na trhu práce, ktoré vedie k rastu miezd a cien. Inverzný vzťah medzi nezamestnanosťou a infláciou je známy ako „Phillipsova krivka“. Keďže inflácia nikoho netrápila tri desaťročia, ekonómovia tento koncept de facto opustili, aj keď sa o ňom z času na čas hovorilo. 

S výnimkou Švajčiarska majú všetky európske krajiny mieru inflácie nad 2 %, pričom v niektorých je inflácia vysoká (medzi 5 % a 10 %) a v iných je inflácia veľmi vysoká (viac ako 10 %). Tieto rozdiely sú z veľkej časti spôsobené závislosťou krajín od dovozu ruskej ropy a plynu, ale aj politikami regulácie cien energií, ktoré niektoré vlády zaviedli na obmedzenie rastu cien. Aktuálny inflačný šok ECB nepredpokladala, musela sa dokonca ospravedlniť za chyby prognózy. 

Makroekonomické dopady

Nezamestnanosť a inflácia sú makroekonomické nepríjemnosti, ktoré svojim spôsobom ničia blahobyt občanov. Preto je normálne, že sa vlády snažia proti nim bojovať všetkými prostriedkami, ktoré majú k dispozícii. Pre vládu však nie je jednoduché určiť kombináciu inflácie a nezamestnanosti, ktorá by minimalizovala stratu sociálneho blahobytu, pretože je veľmi ťažké poznať preferencie občanov a agregovať ich, aby sa dosiahol koherentný sociálny cieľ, uvádza dvojica ekonómov, Marc Guyot a Radu Vranceanu z prestížnej univerzity ESSEC, na stránkach The Conversation.

Komplikujúcim faktorom je fungovanie trhu práce. V niektorých krajinách je príjem oficiálne alebo neoficiálne indexovaný podľa inflácie, zatiaľ čo v iných krajinách to tak nie je. Sila odborov a povaha kolektívneho vyjednávania predstavujú ďalší určujúci faktor pre zvyšovanie miezd a cenovú spätnú väzbu.

Proti tomuto pozitívnemu efektu však pôsobí zníženie kúpnej sily a obmedzenia spotreby a investícií pri vysokej inflácii. Nakoľko sa mzdy prispôsobujú rastu cien veľmi pomaly, „reálna mzda“ (plat vo vzťahu k cene) preto klesá so stimulačným účinkom na dopyt po práci. Kompromis medzi infláciou a nezamestnanosťou poháňa najmä nepružnosť miezd, ktorá ale nemusí vydržať.

"Index biedy"

V sedemdesiatych rokoch minulého storočia americký ekonóm Arthur Okun z Národného úradu pre ekonomický výskum (NBER) ponúkol „index biedy“, čo je jednoduchý súčet miery nezamestnanosti a miery inflácie (v absolútnej hodnote) v krajine v danom čase. Index nemá mernú jednotku, je aproximáciou straty sociálneho blahobytu vyplývajúcej z dvoch spoločných javov. V osemdesiatych rokoch mnohí kritici tvrdili, že index pripisuje príliš veľkú váhu inflácii v porovnaní s nezamestnanosťou. Niektorí autori skúmali, či je index biedy ako aproximácia objektívnej straty sociálneho blahobytu v súlade so subjektívnymi mierami spokojnosti.

Začiatkom 21. storočia argentínsky ekonóm Rafael Di Tella a jeho spoluautori vyvinuli regresné modely na vysvetlenie subjektívneho blahobytu infláciou a nezamestnanosťou a inými makroekonomickými premennými. Ich odhady ukázali, že nezamestnanosť zostáva hlavným postrachom európskych občanov, ďaleko pred infláciou. Naopak, v roku 2007 štúdia nemeckého ekonóma Heinza Welcha o európskych údajoch poukázala podporu pre pôvodnú Okunovu hypotézu o rovnakom vplyve inflácie a nezamestnanosti na blahobyt (subjektívny).

Bez práce a inflácie 

V súčasnej situácii naberá otázka sociálnych preferencií vzhľadom na infláciu a nezamestnanosť na sile. Prieskum vo Francúzsku ukázal, nakoľko dochádza k obratu sociálnych preferencií. Ľudia by privítali väčšiu nezamestnanosť výmenou za zníženie inflácie. To ale podľa vedcov znamená, že je čas na zmenu hospodárskej politiky, ktoré v 70. rokoch viedli vlády k tomu, aby nechali rásť infláciu v nádeji na zníženie nezamestnanosti, pričom táto nádej sa nenaplnila. Voľba ľudí nie je až prekvapivá, keďže inflácia postihuje všetkých a jej náklady sú okamžite citeľné, pričom nezamestnanosť predstavuje len nízke riziko pre väčšinu opýtaných. Nie je prekvapujúce, že návrat inflácie po dlhom období „umiernenosti“ živí úzkosť ako nový negatívny jav.

V boji proti inflácii sa vlády rozhodli zastropovať niektoré ceny, čo má za následok ďalšie prehĺbenie rozpočtového deficitu. Podľa vedcov ale tento krok odstraňuje motiváciu znižovať spotrebu spôsobenú zvýšením cien. V špecifickom prípade fosílnych palív s odkazom na klimatické zmeny sa tlačí na zníženie ich používania a nie na podporu ich spotreby. Vlády tak nemajú inú možnosť, ako obmedziť agregátny dopyt. Môže to urobiť niekoľkými spôsobmi, pričom najlepším je zníženie verejných výdavkov alebo zvýšenie niektorých daní vzhľadom na súčasný kontext zvyšovania úrokových sadzieb verejných dlhov.